Originálny názov: Reality
Žáner: komediálna dráma
Minutáž: 116 minút
Krajina:Taliansko / Francúzsko
Rok: 2012
Réžia: Matteo Garrone
Scenár: Matteo Garrone, Massimo Gaudioso
Hudba: Alexandre Desplat
Kamera: Marco Onorato
Hrajú: Aniello Arena, Loredana Simioli, Nando Paone, Nello Iorio, Giuseppina Cervizzi, Claudia Gerini a ďalší
Taliansky režisér Matteo Garrone je známy záujmom o kontroverzné témy, ktoré zaobaľuje do kritiky spoločenského kódexu. Svojím posledným filmom Gomora veľmi zaujal vďaka téme neapolskej mafie Camorra. V najnovšom prírastku Reality Show však podáva prívetivejší obraz, aj keď ide znova o sociálnu a kontroverznú tému.
Spoznávame Luciana, trhového predajcu rýb a príležitostného podvodníčka. Jeho početné okolie ho obľubuje pre pracovitosť, rodinné hodnoty a občasné vtípky, ktorými ich baví. Ako blesk z neba mu spadne do rúk možnosť zabojovať o účasť v populárnej reality show Big Brother. Stačí už len čakať na telefonát, ktorým by sa dostal „do domu”.
Snímka je nakrútená až dokumentárnym štýlom, ktorý robí naoko režisérom pomyselného divadla nie Garroneho, ale predstaviteľa hlavnej postavy Luciana Aniella Arenu. Na papieri ide o sympatického Taliana, milujúceho manžela a otca, ktorý si extrovertným a podrezaným jazykom ihneď získa vašu pozornosť. Na plátne sú však tieto črty umocnené hercovým koncertom, ktorý si svoju úlohu náramne užíva.
Garrone vytvoril filmom sociálnu reflexiu, ktorá stavia individuálneho hrdinu na rozhranie medzi tým, čo je reálne a čo je svet televízie. Luciana posúva z pozície zdravo uvažujúceho chlapíka, túžiaceho po sláve, práve do situácie, v ktorej je účasť v hre pre neho životným poslaním, ba až nutnosťou. Luciano je od chvíle, kedy pocíti žiaru reflektorov neustále v stave paranoje, pocitu prenasledovania a kontroly zo strany „veľkého brata”. Pritom súťaž a súťažiaci sami vyzerajú neškodne, ako partia normálnych ľudí, ktorí si prišli zasúťažiť. Otočte to naruby, dosaďte Jima Carreyho a máte Truman Show.
Lenže v tomto prípade je snímka pôsobivá aj uchovaním si národnej identity. Keď sa Luciano a jeho žena hádajú, pridaním talianskeho okolia je vytvorený groteskný obraz, ku ktorému netreba ani zvuk, stačí gestikulácia hercov. A aj keď ide o vyslovene vtipnú scénu, je to smiech cez slzy, keďže Luciano sa opúšťa a len tŕpneme, ako to s ním nakoniec skončí. Jediným rušivým elementom Lucianovej postavy je prechod z reality do utópie, ktorý príliš rýchlo zabíja sympatického hrdinu.
Záver však Garrone zvláda bravúrne, vyhýba sa klišé (zavše mi napadla krvavá pomsta) a všímavejší divák má možnosť vycítiť ďalšiu paralelu, ktorá nad filmom visí od jeho polovice a je ňou významová rovina filmu Konverzácia (F.F.Coppola, 1974). Hrdina Reality Show ju však zažíva v obrátenej podobe.
Predošlý Garroneho film mal najvážnejší problém v prepálenej minutáži, čo už pri Reality Show napravil, ale zopár minút navyše je aj tak cítiť. Ak sa však naďalej bude držať podobných tém a uberie minúty, jeho údernosť a precízny národný štýl vytvoria masterpiece.
