Red Road

Originálny názov: Red Road

Žáner: dráma
Minutáž: 113 minút
Krajina pôvodu: VB/Dánsko
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 15

Réžia: Andrea Arnold
Scenár: Andrea Arnold; Lone Scherfig
Kamera: Robbie Ryan
Hudba: Frédéric Talgorn
Hrajú: Kate Dickie, Tony Curran, Martin Compston, Nathalie Press, Andrew Armour

Čo nepotrebujete vedieť: Red Road vychádza z postupov Dogmy 95, dánskeho avantgardného manifestu, ktorého tvorcovia (napr. Lars von Trier) mienili krvopotne bojovať proti komerčnému kinu. Prihlásiť sa k Dogme 95 dnes, znamená skôr neškodnú a (najmä) bezplatnú reklamu medzi náročnými kinofilmi, tj. ľuďmi s klubovou kartou. Mám ju tiež. Asi dva týždne. Je taká nadčasová. Pripomína mi môj prvý preukaz z knižnice.

Čo potrebujete vedieť: Red Road je celovečerným autorským debutom Andrey Arnold, britskej filmárky, ktorá si už stihla zaslúžiť Oscara v kategórii krátkych filmov za svoj Wasp z roku 2003. A kým sa doplížil sem k nám, stihol Red Road za tie dva roky pozbierať ocenenia od Škótska po Kanadu. To znamená, že ak sa vám zapáči, nebudete sami.

Jackie pracuje na policajnej stanici, kde je jej úlohou sledovať záznamy z bezpečnostných kamier, rozmiestnených v časti Glasgowa. Každý deň sa díva na tie isté ulice, tú istú premávku, tých istých chodcov. Ak sa deje niečo podozrivé, okamžite to nahlási. Väčšinou sa však deje niečo iné: každodenné drobné udalosti, dojemné či úsmevné. Život a súkromie úplne cudzích ľudí nahrádzajú Jackie vlastný život a súkromie. Žije totiž sama, stýka sa len s jedným z kolegov. Naozaj sa iba „stýkajú“, žiadny hlbší vzťah totiž medzi nimi nie je.

Autorka len pozvoľna a umne odkrýva charakter svojej hrdinky. Jackie dostáva od príbuznej pozvánku na svadbu. Nezdrží sa však dlho, medzi ňou a zvyškom rodiny leží čosi nevypovedané, hlboká trauma. Dostávame prvý náznak: Jackie zrejme mala muža a dieťa, lenže obaja pred časom zomreli. V tomto momente začíname chápať jej samotu. Neskôr v práci odrazu Jackie čosi vytrhne z rutiny: na zázname spozná akéhosi muža. Opäť sa nedozvedáme hneď, kto to je a aký ich viaže vzťah. Len z jej telefonátov a následných akcií možno vyrozumieť, že muž – Clyde – je prepustený väzeň a mal zrejme podiel na smrti Jackinho manžela a dcéry.

Jackie sa naňho zameria, snaží sa ho prichytiť pri akomkoľvek priestupku, upozorní naňho kolegov, dokonca ho sleduje aj osobne, mimo práce. Až tu sa ukazuje, aká veľká je jej bolesť, keď sa ani po toľkých rokoch so svojou stratou nedokázala vyrovnať. Votrie sa na večierok v Clydovom byte. Tancujú spolu, ryšavý „zvodca“ neváha a ide priamo na vec. Vdova sa jeho dotykom najprv nebráni, no po chvíli bez vysvetlenia utečie. Samozrejme, v Clydovi tak len prebúdza ozajstný záujem.

Zdá sa byť zločincom priťahovaná. No po návšteve svokra Alfreda, ktorý ju (po koľkýkrát?) prosí, aby sa už s manželom a dcérou riadne rozlúčila, ju vidíme zaspávať v rukách s dvoma urnami.

Stále si môžeme len domýšľať pohnútky jej zbližovania s Clydom. Snažila a snaží sa nájsť niečo, čo by mu priťažilo. Namiesto toho ho však spoznáva druhej strany: ako človeka, ktorý takisto zápasí s nepriazňou, snaží sa napriek „hendikepu“ zaradiť do spoločnosti, dokonca sa priznáva k dcére a chce za ňu prevziať zodpovednosť. Vidíme aj, čo Clydova spoločnosť robí s Jackie: už nežije tak izolovane, chodí von, stretáva sa s ľuďmi, všíma si svoje telo, odmieta pokračovať v pustom „styku“ s kolegom.

Andrea Arnold má dar. Svoje postavy nepíše a nerežíruje, ona ich žije. Jej príbeh je všedný a ozajstný ako je ozajstné všetko, čo sa odohráva na obrazovkách ľubovoľného uzavretého televízneho okruhu. Pozoruje detailne a neosobne ako bezpečnostná kamera. No toto neosobné, presné pozorovanie vie reprodukovať do veľmi osobnej a zároveň mnohoznačnej výpovede. Hrubé postupy Dogmy 95 – autentické prostredie, ručná kamera, prirodzené osvetlenie – stoja v kontraste voči šírke zobrazených emócií. Alebo ich naopak zvýrazňujú: Jackie miluje aj opovrhuje, túži po pomste i po zmierení. To, čo vyzerá ako znásilnenie v tmavom kúte, sa zmení na vášnivú rýchlovku. A neškodné podpichovanie medzi stredoškoláčkami vyústi do bodnutia nožom blízko srdca.

Oba prípady („znásilnenie“ i „podpichovanie“) kamera iba zaznamenáva a vyhodnocuje ich až konkrétny človek (Jackie). Je, myslím, známkou zrelosti a suverenity, že druhú veľkú tému svojho filmu – vpád spoločenskej kontroly do súkromia jednotlivca cez všadeprítomné kamery – režisérka nastoľuje jemne a nevtieravo. No o to naliehavejšie. V mnohých mestách Británie sú dnes rozmiestnené stovky, ba tisíce kamier, bez prestania monitorujúce obyvateľstvo. Spoločenská debata o oprávnenosti ich používania takmer utíchla potom, ako boli nápomocné pri odhaľovaní teroristických útokov v Londýne. Ich počet postupne narastá aj v mestách na kontinente a v USA. Andrea Arnold nespochybňuje ich užitočnosť. Nanajvýš pripomína, že túto technológiu vie človek zneužiť rovnako ľahko ako všetky, ktoré vyvinul pre svoje blaho, pre nič iné.