Regression
Diabol neexistuje

Koľkokrát si položíte otázku, čo v skutočnosti očakávame od filmu? Na základe čoho si filmy vyberáme? Keď si chceme pozrieť „dobrý“ film, väčšinou si necháme poradiť od našich známych, necháme sa upútať obrovskými a všadeprítomnými reklamami, alebo si klikneme na jednu z množstva internetových stránok, ktoré majú vlastný systém hodnotenia. Na základe takýchto hodnotení si potom niektoré filmy vyberieme a pozrieme, a iné zase naopak (často nadobro) vyradíme z filmov, ktoré by sme si potenciálne chceli pozrieť – len na základe toho, že majú nižšie, prípadne priemerné hodnotenie.

Kanadsko-španielsko-americký film Regression režiséra Alejandra Amenábara (u nás známeho asi hlavne vďaka duchárskemu hororu The Others z roku 2001, prípadne ako scenáristu k filmu Vanilla Sky s Tomom Cruisom, ktorý bol nakrútený na základe jeho Abre Los Ojos) mal vcelku negatívnu divácku odozvu – aj napriek pomerne hviezdnemu obsadeniu. Jeho hodnotenia sa držia okolo priemeru, väčšinou však ešte nižšie. Som presvedčený o tom, že takéto hodnotenia má hlavne kvôli tomu, že veľa divákov si kladie pri výbere filmu nesprávne otázky. Čo keby sme sa pri hľadaní dobrých filmov spýtali „čo od filmu v skutočnosti neočakávame“?

Ako vždy, Regression možno vnímať vo viacerých rovinách. Zaraďuje sa niekde na pomedzí žánrov detektívky, trileru, hororu a drámy s prvkami mysteriózna. V tej prvej rovine film ponúka v podstate klasický príbeh, odohrávajúci sa v 90. rokoch minulého storočia. Emma Watson hrá mladé a krehké dievča menom Angela, ktoré je údajne zneužívané svojím otcom. Ethan Hawke je tu v úlohe cieľavedomého a ostrého detektíva Kennera, ktorého úlohou je akýmkoľvek spôsobom dokázať, že Angeline hrozivé výpovede sú pravdivé.

Od začiatku filmu však do popredia začína vystupovať aj druhá príbehová línia, odkazujúca na satanistické rituály. Tie sa začali objavovať v tomto období po celom území USA. Tu sa nachádza pravdepodobne pre väčšinu divákov prvý „bod úrazu“. Odkazy na satanistické rituály sprevádzané počas filmu aj veľmi živými, stiesňujúcimi zábermi, dokonale odrážajú predstavy väčšiny divákov o horore, v ktorom pôjde o samotného Diabla – oživujú spomienky na filmy ako Exorcist, prípadne Omen (prítomná je tu dokonca aj postava reverenda, ktorý varuje pred zlom), Rosemary’s Baby, či menej známe filmy ako Possession of Michaela Kinga a podobne.

Z vizuálneho hľadiska je tu zastúpená klasická ikonografia hororu – studené a tmavé tóny farieb, šikmé podhľady na dom v búrke, krv, temné postavy v čiernych plášťoch, noc, nechýbajú ani náznaky gore efektov. To isté platí pre auditívnu stránku filmu. Hudba nám dáva presne to, čo sa dá očakávať: občas je tajomná, občas je smutná, občas akčná, dokonca sa tu často objavujú aj klasické ľakačky, ktoré väčšinou sprevádzajú niektoré z ťaživejších scén, prípadne záchvaty niektorého z hrdinov. Podobne fungujú aj mimoobrazové zvukové efekty, odrážajúce postupne narastajúcu paranoju hlavného hrdinu – šepoty a ruchy, u ktorých divák musí premýšľať nad tým, či ich v skutočnosti počuje hrdina iba v hlave alebo či naznačujú, že kult satanistov pravdepodobne začal prenasledovať aj jeho.

Film sa začína zamotávať, keď prichádza pomocník v podobe psychologického poradcu Rainesa (hrá ho David Thewlis, vo filme s Emmou Watson je to vcelku zaujímavá kombinácia, nakoľko ešte viac zarezonuje ich spolupráca v jednom z dielov Harryho Pottera). Ten začne využívať takzvanú regresnú hypnózu, ktorá má za úlohu dostať z Angelinho otca detaily skutkov, ku ktorým sa po nátlaku policajtov priznáva, ale si ich nepamätá. Do jeho spomienok sa začínajú postupne premietať obrazy ukazujúce, že Angela nielenže bola zneužívaná, ale práve ona bola zatiahnutá do jedného zo satanistických rituálov. V rámci toho by sa dalo napísať aj čosi o samotnej metóde regresnej hypnózy, považovanej skôr za kontroverznú. Ak by sme ďalej išli po tejto línii, nechali by sme sa oklamať filmom ako väčšina divákov – hľadali by sme totiž to, čo od takéhoto filmu očakávame.

Regression je ale zaujímavý z iného pohľadu. Druhá rovina sa totiž odohráva presne na tej úrovni, ktorú divák neočakáva. Tento film dokonale odzrkadľuje spôsob, akým vnímame veci okolo seba a ako sa nechávame ovplyvniť médiami. Nálepka „horor“ spôsobuje, že vo finále filmu očakávame konečný zápas dobra so zlom so špeciálnymi efektmi, okno do pekla alebo aspoň samotné vyháňanie diabla. Spôsob, akým tento film odzrkadľuje tieto očakávania, je nenápadný, ale systematický: od začiatku nám podsúva správy o satanistických kultoch (počujeme správy z rádia, vidíme knihu, popisujúcu satanistické praktiky, neskôr nejasné udalosti „rozmazávajú“ investigatívni televízni žurnalisti), rituáloch, pri ktorých sú na oltári obetovávané malé deti, prípadne o praktikách, ktoré členovia týchto kultov využívajú na sledovanie či varovanie ľudí, čo „do toho príliš vŕtajú“.

Postavy vo filme sa nechávajú unášať presne tým istým prúdom, akým sa nechá viesť divák. Veria tomu až tak, že samy začnú vytvárať realitu, ktorá v skutočnosti neexistuje, ale premietajú si ju do každej situácie.

Obsadenie Emmy Watson by v tomto zmysle mohlo byť v podstate priehľadné – úloha Hermiony je dokonalá východisková pozícia na to, aby si zahrala zopár úplne opačných charakterov. V poslednej tretine filmu (ktorá je často odsudzovaná ako najslabšia) totiž divák začína tušiť, že pravdepodobne nedostane to, čo od tohto filmu požaduje. Skutočný antagonista totiž nie je Satan, jeho kult, ani žiadna nadprirodzená bytosť, ako sa nám film od začiatku snaží podsúvať. Finále filmu je oveľa pragmatickejšie a zároveň vcelku efektívne búra predstavu o tom, že krehká ženská hrdinka, ktorú hrá Emma Watson, musí byť obeťou. Je to totiž Angela, ktorá od začiatku ťahá neviditeľné lanká, ovládajúce ľudí okolo nej, využíva narastajúcu masovú hystériu v krajine – motivovaná je jednoduchou nenávisťou voči svojej rodine.

Prečo má teda tento film tak nízke hodnotenia? Pretože nespĺňa divákove očakávania. Z istého pohľadu by sa tento fenomén mohol považovať za „chorobu“ filmov (alebo divákov) ako takých. Ukazuje nám totiž to, akí sme my samotní – diváci. Sme natoľko rozmaznaní banálnosťou, primitívnymi príbehmi, predvídateľným dejom a žánrovými klišé, že nedokážeme oceniť film, ktorý ukáže jednu zo skutočných podôb reality bez toho, aby ju akokoľvek prikrášlil.

Zároveň je tento film zaujímavý tým, že vytvára akúsi kultúrnu rezonanciu – zabŕda prstom do zložitej problematiky toho, akým spôsobom sú naše životy ovplyvňované médiami, správami v nich a ako toto všetko dokáže negatívne vplývať na všetko, čo robíme. Do svojich životov si totiž rôzne veci chtiac-nechtiac premietame presne tak isto ako hrdinovia filmu Regression. Skúsme sa však niekedy spýtať samých seba, prečo niektoré veci robíme úplne automaticky.

Späť však k otázkam zo začiatku. Čo by sme sa teda mali pýtať pri výbere filmu, ktorý si chceme pozrieť? Skutočne je najdôležitejšia technická stránka, prípadne splnenie toho, čo od filmu chceme ako od „produktu“? Možno občas zabúdame na to, že film je stále forma umenia – a jedným z jeho primárnych efektov by podľa mňa malo byť reflektovanie reality a nastavovanie zrkadla spoločnosti. Regression takéto zrkadlo definitívne ponúka.

---