Žáner: dráma
Minutáž: 111 minút
Krajina: Francúzsko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Gilles Bourdos
Scenár: Gilles Bourdos, Michel Spinosa, Jérôme Tonnerre
Kamera: Mark Ping Bing Lee
Hudba: Alexandre Desplat
Hrajú: Michel Bouquet, Christa Theret, Vincent Rottiers, Thomas Dore, Michèle Gleizer, Romane Bohringer, Carlo Brandt, Hélène Babu, Stuart Seide, Paul Spera a ďalší
Už z názvu nám je okamžite jasné, že príbeh sa bude točiť okolo postavy slávneho impresionistického maliara Renoira. Divák má možnosť sledovať ho pri práci, nahliadnuť mu do ateliérov a pochopiť tak, čo stálo za vznikom maliarskej osobnosti z prelomu storočí.
Je to fascinujúca podívaná, asi ako keď v galérii hľadíte na Renoirove obrazy prichádzajúce akoby z iného sveta. Divák sa však zároveň stáva svedkom procesu, pri ktorom diela vznikli. Renoir (Michel Bouquet) tu nie je len maliarom, legendou, ale aj zhmotnením človeka, pre ktorého je práca celoživotným poslaním. Na druhej strane je to postava, ktorá má svoj vlastný duševný svet, svoje problémy s psychickým alebo fyzickým základom. Vo filme Renoira spoznávame tesne pred jeho smrťou, v posledných chvíľach jeho bohatého života. Je to starší, okolím rešpektovaný muž, ktorý napriek veku a zdravotným problémom nestráca svoj rokmi obrúsený, mierne ironický pohľad na svet, do ktorého podľa neho nepatrí ani vojna, ani smútok, ani temnota. Naopak, svet maliara je nasýtený svetlom, radostným smiechom žien a veľkolepou zeleňou záhrady, v ktorej tvorí väčšinu dňa.
Kamera nás sprevádza prostredím, v ktorom Renoir tvoril a žil – vidíme dom plný žien, ktoré sú viac než len samozrejmou výbavou (naopak, to práve ony vytvárajú utešenú kulisu Renoirovho života); vidíme sviežu a divokú záhradu či ateliér plný maliarskych potrieb. Kamera nám tiež umožňuje spoznať tvár človeka, ktorý vytvoril viac než šesťtisíc obrazov, a napokon detailne skúma predmety ako plátna, štetce, farby, palety. Film je viac štúdiou než skutočným príbehom, hoci má svoje ukotvenie v deji. Spúšťačom zápletky je príchod dievčiny Andrée, neskôr zvanej Dedé, ktorá nečakane zavíta do života Renoira ako živý posol zaslaný mŕtvou manželkou maliara.
Žena, ktorá je symbolickým svetlom, stáva sa umelcovou múzou a prakticky hlavnou predlohou jeho posledných aktov. Divákovi sa miestami môže zdať, že tak ako bola múzou pre maliara, či jeho syna Jeana (Vincent Rottiers), ktorý sa vracia z vojny do domu a nachádza tam večne obnaženú Dedé (Christa Theret), tak je v skutočnosti postava ohnivovlasej dievčiny múzou aj pre režiséra Gilla Bourdoa. Práve on sa vyžíva v častých a dlhých záberoch na polonahú modelku, akoby sa nevedel nabažiť jej hladkej pokožky, ktorá neodráža svetlo, jej dokonalej tváre, oblých pŕs či iných predností. Diváka to môže zaujať, ale po chvíli si začne klásť otázku, či sa film náhodou nemal volať Andrée. V niektorých momentoch je skrátka nahej krásky už akosi priveľa. Tieto zábery idú na úkor dejovej línie, v ktorej sa Andrée stáva múzou aj pre Jeana, maliarovho syna. Nezrozumiteľnosť ich spoločného vzťahu, ktorá je iste podmienená aj roztopašným a nestálym charakterom Andrée, režisér napráva až v závere, predpokladajúc, že si vystačíme so slovným ozrejmením biografických faktov.
Hoci svetlo je najsilnejším výrazovým prostriedkom celej snímky, osobne ma najviac oslovili kontrastné scény, v ktorých je tma. Esteticky aj logicky nádherne sú zvládnuté momenty, kedy sa všetka šialená žiara vytráca a oko diváka si konečne môže oddýchnuť. Exteriéry sú úchvatnou prednosťou filmu, hoci ubrať na gýčovosti by neuškodilo. Tajomná Andrée zostáva tajomnou až do konca filmu a divák sa môže len domnievať, či išlo o prostitútku, herečku, tanečnicu alebo čo vlastne. Jej osobný život ostáva pred nami skrytý, a keď už to vyzerá, že dostaneme šancu rozlúštiť tento rébus (scéna, kde hovorí: „Mám nového milenca..“), reakcia Renoira zostáva chladná a bez odozvy. Je jasné, že autor snímky narážal na biografický fakt, že umelec sa o modelky zriedka zaujímal ľudsky a ich vzťah väčšinou ostával neosobný, profesionálny.
Biografická faktickosť má blízko k rozprávaniu z knihy Môj otec Pierre-Auguste Renoir, ktorú naozaj napísal a vydal jeho syn Jean. Zaujímavé je vykreslenie vzťahu otca a syna, kde toho syn síce veľa nenahovorí, ale vďaka tomu sa viac dozvedáme o role umelca-otca, ktorý ako vidieť, ani o jedného zo synov veľmi nedbal. Presne ako v knihe však vidíme, že syn je vďačný za stretnutie s otcom, za možnosť spoznať v ňom človeka, akým Renoir bol. Iste je však potrebné pochváliť Michela Bouqueta, ktorý sa úlohy Renoira zhostil veľmi verne a autenticky a dodal jej obsah, ktorý zvyšku filmu chýba. Celkový dojem z filmu podčiarkuje jemná hudba Alexandra Desplata, ktorá má rovnako ako film za úlohu poštekliť povrchné zmysly a nenútiť človeka ísť hlbšie.
Film Gilla Bourdoa je predovšetkým peknou impresiou, ktorú si odnesiete z kina, ak náhodou nezaspíte pri jednej z dlhých a nudných scén. Pre fanúšikov umenia je to snímka ako stvorená, no a tí ostatní si ju môžu pustiť v nedeľu ku káve, keď príliš netúžia namáhať obedom vyčerpaný rozum. „Bolesť sa stratí, krása zostane,“ sú slová maliara, ktorými možno zhrnúť pocit zo snímky. Pre ľudí ako maliar, posadnutých večným hľadaním krásy, to môže byť pokojne aj životnou tézou.
