Requiem za pani J.
Úskalia plánovanej samovraždy

Filmový festival Bratislava otváral v roku 2017 srbský film s názvom nesľubujúcim veľa zábavy. Najskôr musela prebehnúť ceremónia s organizátormi a vybranými hosťmi. Bibiana Ondrejková prežula meno Jean-Marca Barra tak dôkladne, akoby ho chcela zhltnúť naozaj. Ani sa nečudujem, na to, že chalanovi ťahá na 60, vyzerá lahodne. Pred ľudí sa postavil aj jeden z troch programových dramaturgov Nenad Dukić. Okrem všeobecného úvodu o hodnotách festivalových autorských filmov oproti priemyselnej filmovej produkcii tam vonku utrúsil pár slov aj o Requiem za pani J., ktorý zhodou náhod produkoval.

Druhý celovečerný film Srba Bojana Vuletića (Praktický sprievodca Belehradom so spevom a plačom, 2011) je čierna komédia o žene v strednom veku, ktorá sa dlhodobo nevie vymaniť z depresie po smrti manžela a strate zamestnania. Rozhodne sa spáchať samovraždu práve na výročie jeho smrti. Ako to pri depresii býva, aj bežné úkony sa pre ňu stávajú nepredstaviteľné. A to žije v byte spolu s dvoma dcérami, jednou školopovinnou, druhou dospelou a so svokrou, ktorá nerozpráva a takmer nevychádza z izby. Staršia dcéra si ešte na byt vodí aj frajera, vlastne je už tiež členom domácnosti.

Ako vdova po vojakovi si pani J. volí najskôr priliehavé riešenie; guľku do hlavy. Zbraň síce má, ale nemá do nej náboj. Keď si od kšeftujúceho známeho zháňa jeden-jediný náboj, ten hneď chápe, čo je vo veci. Neodhovára ju od samotného činu, navrhuje len iný spôsob prevedenia. Predstav si všetku tú krv a kúsky mozgu na stene, čo budú musieť tvoji pozostalí upratovať, hovorí. Pojedz radšej tabletky a zapi ich alkoholom, elegantnejšie riešenie pre všetkých. Pani J. sa zamyslí. To znamená, že si musí obnoviť preukaz poistenca. A odšuchtá sa aj s mladšou dcérou do nemocnice.

Zdvíha sa pred ňou stena byrokratických prekážok, na nový preukaz potrebuje potvrdenie o predchádzajúcom poistení, ktoré jej mal vydať posledný zamestnávateľ. Fabrika však krátko potom, čo ju vyhodila v rámci znižovania stavov, prestala existovať a dnes sa v nej preháňa iba vietor a dvaja polovyšinutí personalisti, ktorí v nej „pracujú“ len tak, zadarmo, lebo nemajú čo iné s časom. Zatiaľ vonku prepustení robotníci márne žiadajú „omeškané“ výplaty a na protest si odrezávajú prsty.

Absurdita sa nemanifestuje len v nefunkčnej štátnej či súkromnej administratíve. Preniká do medziľudských vzťahov, napríklad vzájomného nepochopenia medzi členmi rodiny. Staršia dcéra sa vlastne stará aj o matku, pracuje v hypermarkete s vysokozdvižným vozíkom, prerába byt… Je toho na ňu veľa, nespokojnosť a frustráciu z toho, že nemôže žiť ako jej rovesníčky, čo študujú a žúrujú, si vybíja na mlčiacej, duchom neprítomnej matke. Mladšia Desanka sa v škole bije a nadáva ako zrelá hajzelbaba, tiež zrejme známky zanedbania. Čo na tom, že sa spolu nerozprávame, hlavne aby sme po smrti boli na fotkách na pomníku otočení tvárou k sebe. Na večnosť.

Bojan Vuletić primiešava ľahko fantazijný motív spustnutého rodinného auta, odstaveného vonku na sídlisku, ktoré je v lepšom stave každým ďalším dňom zrejme posledného týždňa v živote pani J. Od nafúkaných pneumatík cez nový náter až po plnú nádrž. Stačí vyštartovať. Môžeme to brať ako signál, že nie všetko vo Vuletičovom príbehu má prísne realistický základ. Že nadsádzka je tu dôležitý kompozičný princíp. Obnova zvetraného autíčka potom dostáva peknú pointu v závere.

Ktorý, ak ho chápeme doslovne, prináša zvrat v lineárnej tragike pripravovanej samovraždy. Aj istú katarziu, pokiaľ vás osud pani J. oslovil. Takýchto zlomených ľudí stretnete na sídliskách kdekoľvek, nemusia byť belehradské. Vuletić sa tu pekne pohráva s chápaním hudby, konkrétne spevu ako vyjadrenia radosti zo života. A pani J. skutočne krásne spieva. Čiže Mirjana Karanović, popredná srbská herečka, často pracujúca s Emirom Kusturicom. V sekcii Lexikón sa tento rok organizátori zamerali na filmové herectvo, Requiem za pani J. sa síce premietalo v sekcii Cinema Now, ale podľa Karanovićovej výkonu by sa dalo filmové herectvo rovno vyučovať.

---