Rezistencia

Nech je to pekné. Nech je to aj pochopiteľné. A vizuálne pútavé. Trochu netradičné, ale fakt len trochu (o to sa postará frakciovaná spoločnosť). Nech sú výprava a efekty okázalé, aby bolo jasné, ako veľmi projektu veríme. To by aj stačilo, či ešte nie? Samozrejme, pred premiérou nahráme interview aj s tým najmenej podstatným hercom a každý z nich vehementne vyjadrí svoje nadšenie pre emocionálne prepracovaný príbeh. Lebo ak herci, ktorých ste už videli vo výborných rolách, chvália film, tak na tom asi niečo bude.

Človek (možno len ja) musí po pozretí ďalšej generickej snímky pre mládež prekonávať návaly cynizmu. Neznalá predlohy som recenziu na prvý diel tejto série – Divergenciu – uzavrela s poznámkou, že sa z tejto franšízy aj napriek zjavným nedostatkom môže stále vykľuť celkom zaujímavý príbeh so soft sci-fi zápletkou. Stačí počkať, ako sa to vyvinie a potom hodnotiť. Veru, čakať sme dlho nemuseli, menej než rok.

Do príbehu sa vraciame krátko po tom, ako sme ho opustili – frakcia Sčítaných práve nechala s podporou mravne flexibilnej časti Odvážnych vyvraždiť frakciu Oddaných. Naša hrdinka pri tom nielen prišla o oboch rodičov, teraz sa to na ňu celé ešte aj rozhodli zhodiť. A keďže len jedna frakcia sa venuje vlastnej rozumovej činnosti, tie ostatné za tým ani len na moment nešípia vojenský prevrat. V ďalekej budúcnosti s kadejakými haj-tech hračičkami a technológiami totiž nielenže nemajú prepojené počítačové siete (veď divergentní ľudia, ktorých výsledky zaznamenal počítač – ehm, viackrát – si môžu spokojne nažívať, pokiaľ priveľmi nevystrkujú rožky), ani základné bezpečnostné kamerové systémy, ktoré by mohli masakru zaznamenať a ponúknuť jej pravdivý obraz. A vlastne nemajú ani iné „ľuďmi poháňané“ spoločenské kontrolné mechanizmy, okrem vzájomnej oddanosti systému.

S tou logickou a sci-fi rovinou príbehu to nie je veľmi slávne. Iste, delenie do frakcií je metaforou užitočnou pre dospievajúceho diváka, no treba dodať aj to, že v rámci diela ide o metaforu veľmi nedokonalú. No bola to autorka predlohy, Veronica Roth, ktorá si vybrala práve tento žáner a v rámci neho aj veľmi dôležitý príbehový twist, ktorý sa odhalí na konci tohto dielu – kritizovať nedokonalosť koncepcie sveta, ktorý vytvorila, je preto na mieste. Našťastie sa jej tentoraz príbeh natoľko nevenuje, inak by sa ilúzia realistického sveta asi úplne rozpadla.

To, čomu sa príbeh však venuje, tiež nie je žiadna výhra. Hlavná hrdinka Tris zažíva (počas celého celučičkého filmu) vzhľadom na predchádzajúce udalosti emocionálny a osobnostný kolaps. Keďže je spomedzi celej populácie tá úplne najnadanejšia, máme exkluzívnu príležitosť sledovať vnútorný boj všetkých jej častí osobnosti. Musím však povedať, že jej reakcia na stratu blízkych a na nemilé veci, ktoré musela sama vykonať, je pochopiteľná a normálna. Až príliš normálna. Príbeh sa naďalej točí okolo nej, no preto, že je tak napísaný a nie preto, že by bola jeho prirodzeným ťažiskom. V druhom diely si pre nás autorka predlohy okrem množstva akcie pripravila druhú vlnu poriadneho sebaspoznávania.

Osobne mi stačila tá prvá v Divergencii. Je totiž nad slnko jasnejšie, akú konfliktnú zmes pocitov Tris prežíva vo svojom vnútri. Film sa napriek tomu celý čas tvári, že musí prekonať veľmi tajuplné stavy hlbokého trápenia, aké vari nikto pred ňou a ani dávno po nej nezažije. Pretože len ona je tá vyvolená, dokonale divergentná. Ak opomenieme tú trýznivo zjavnú sebareflexiu hlavnej hrdinky, ktorá sa na konci filmu pre istotu v zhustenej forme parafrázuje aj počas simulácií a ktorá si monopolizuje temer celý film; a ak opomenieme aj fakt, že sa všetko vo filme deje s dokonalým načasovaním a v harmonickej synchronizácii s božským (čítaj spisovateľkiným) zámerom, ešte zostáva pozrieť sa na zúbok slabému pokusu o mind-fuck na záver. Pri ňom sa totiž dostáva na povrch, ako veľmi sa autorka (ako aj ostatná filmová kreatíva) spoliehajú na vekom obmedzenú kultúrnu skúsenosť cieľového diváka, ktorý ho bude považovať za inovatívny, len ak sa s jeho obmenami ešte v literatúre ani filme doposiaľ nestretol. Napadá mi, že horšie to už mohlo byť, len ak by sa pokúsili o Dallasovské riešenie typu „bol to len sen.“

Jednoduché zápletky, predvídateľnosť príbehu a jeho rozuzlenie ma vlastne tak veľmi netrápia – veď, ide o film pre mládež, istá miera zjednodušenia je na mieste. Dlhodobo sa však filmy pre deti a dospievajúce publikum predbiehajú v zahanbujúcej kategórii, v režijnej lajdáckosti a rutinérstve (spomenul niekto Nástroje smrteľníkov?). Tlak na finančný úspech je v prípade filmov na pokračovanie zrejme enormný, nič iné ako dobre vyšliapané filmárske cestičky preto, zdá sa, nie sú spravidla povolené.

Spomedzi podobných súčasných snímok napr. Hry o život do veľkej miery riešia podobné témy i vnútorné problémy hrdinky. Pri sledovaní tejto filmovej série však diváka aspoň nevalcuje pocit, že sleduje hollywoodsky prefabrikát, ktorý slúži len na to, aby vytiahol čo najviac peniažkov z vrecák tínedžerok, kým si uvedomia, že sa pozerajú na dramatickú vatu tváriacu sa ako sofistikovaná spoločenská kritika.

---