Originálny názov: Stories We Tell
Žáner: dokument
Minutáž: 108 minút
Krajina: Kanada
Rok: 2012
Réžia: Sarah Polley
Scenár: Sarah Polley
Kamera: Iris Ng
Hrajú:Michael Polley, Harry Gulkin, Susy Buchan, John Buchan, Mark Polley, Joanna Polley, Sarah Polley, Rebecca Jenkins, Peter Evans, Alex Hatz a ďalší
Najmladšia dcéra Diane a Michaela Polleyovcov sa stala miláčikom svojej rodiny aj celej Kanady. Už ako malé dieťa začala účinkovať v televízii a vo filmoch. Úspešnú hereckú kariéru neskôr Sarah Polley rozšírila aj na réžiu. Ako sama vraví, snaží sa oddeľovať hereckú a režisérsku rovinu svojej profesie. No dokument Rodinné príbehy nielen režíruje, je aj jednou z hlavných postáv – príbehu vlastnej rodiny.
Aspoň tak sa film vo vstupných minútach tvári. Sarin otec Michael prichádza do zvukového štúdia zreprodukovať históriu svojho manželstva s Diane. Na iných miestach sa postupne pred kameru usádzajú Sarini starší súrodenci, vzdialenejší príbuzní a rodinní priatelia. Sarah od nich žiada, aby prerozprávali všetko, čo vedia o jej matke a ich rodine. Celý príbeh. Fuu, tak to sa idem ešte vyčúrať, povzdychne si pán s bielymi vlasmi a fúzmi rozletenými na spôsob Alberta Einsteina. Sarina staršia sestra zasa pochybuje, či ich rodinné súkromie môže vôbec niekoho zaujímať.
Sarina matka Diane umrela na rakovinu, keď mala Sarah iba jedenásť rokov. Bola to štíhla spontánna blondína, prekypujúca energiou a činorodosťou, smiala sa často, od srdca a poriadne nahlas, pútala pozornosť všade, kam prišla. Tak na ňu všetci spomínajú a presne tak pôsobí aj z archívnych záberov. Napríklad tých, ktoré natočil Michael na ich svadobnej ceste. Zoznámili sa v divadle. Diane raz prišla na predstavenie, v ktorom Michael hral hlavnú úlohu a mladý herec sa jej zapáčil. Podľa Michaela je dosť možné, že Diane sa viac zamilovala do jeho rebelantskej postavy ako doňho samého, pretože v skutočnom živote bol Michael skôr introvert, rezervovaný, seriózny a domácky typ. Emócie prejavoval striedmo. Už po svadobnej ceste sa Diane položartom sťažovala, že viac držal v rukách kameru ako svoju nevestu.
Dochádza k prvému prehodnoteniu témy. Naznačením osobnostných rozdielov medzi Diane a Michaelom sa film prechyľuje od lineárnej kroniky jednej šťastnej rodiny k čomusi závažnejšiemu. K archívnym domácim videám Sarah Polley pripája hrané rekonštrukcie natočené na ten istý superosmičkový formát. Zaznieva motív tajomstva. Jedna rodinná známa považuje Diane za úplne otvorenú osobu, druhá práve Dianin exhibicionizmus považuje za formu obrany alebo skrývania. Čoho? Až niekedy okolo polovice filmu režisérka odkrýva informáciu, že Diane už pred Michaelom bola raz vydatá, dokonca mala s prvým mužom dve deti (ktoré tiež vystupujú v dokumente). Diane z nešťastného vzťahu doslova ušla. Čo bolo v Kanade v 60. rokoch neslýchané, deti jej zobrali. Teda súd ich zveril do opatery otcovi a Diane ich vídala raz mesačne.
Michaelovo rozprávanie aj výpovede iných svedkov sa ďalej venujú kríze v manželstve. Michael zanechal svoje herecké aj spisovateľské ambície, aby sa mohol postarať o rodinu. Do veľkej miery mu takýto tichý, stereotypný spôsob života aj vyhovoval. Diane však chcela od života viac a nebola ochotná zmieriť sa iba s úlohou matky a manželky. Obnovila svoju hereckú kariéru a odišla na čas pracovať do iného mesta (z Toronta do Montrealu). Odlúčenie im paradoxne prospelo. Michael písaval žene dlhé romantické listy, a keď ju prišiel navštíviť, ich vzťah mal opäť iskru ako pred svadbou. Po deviatich mesiacoch sa narodila Sarah. Nebolo to bez komplikácií: Diane mala v tom čase už vyše 40 rokov a aj na odporúčanie brata lekára zvažovala potrat. V emotívnej scéne počúvame Michaela spomínať, ako málo chýbalo k tomu, aby Sarah neexistovala, a sledujeme jej reakciu za sklom v zvukovej réžii.
S postupným odhaľovaním Dianiných tajomstiev sa odkrývajú aj nové vrstvy a významy Sarinho filmu. Superosmičkové rekonštrukcie večierkov zo 70. rokov zrazu dopĺňajú rovnakým spôsobom natočené zábery, na ktorých Sarah robí interview alebo reflektuje, k čomu zatiaľ jej dokument dospel a kam by ho mala posunúť ďalej. Z eseje o rodine a krehkosti spomienok sa stáva film o možnostiach filmu: tohto konkrétneho aj kumštu ako takého. Einsteinovský deduško Harry Gulkin, pôvodne divadelný a filmový producent, režisérke odporúča, aby zamerala svoje rozprávanie na hlavných aktérov (medzi nich počíta, samozrejme, aj seba). Vylúčil by ľudí ovplyvnených ich konaním aj výpovede ďalších svedkov (detí, iných príbuzných, priateľov). Každá ďalšia hovoriaca hlava podľa neho iba zatemňuje význam. Najdôležitejšou úlohou umenia je dopátrať sa pravdy. Predstavuje si ju ako podstatu, jadro veci, ktoré sa dá vyabstrahovať z príbehu jeho osekaním na zásadné akcie/reakcie.
Z dokončeného filmu vyplýva, že Sarah jednoliaty súvislý príbeh vníma skôr ako nevierohodné zjednodušenie. Zaujíma ju komplexnosť ľudského života, rôznorodosť vzťahov. Človek akoby mal viac životov alebo aspoň úloh: hrá, aj keď nie je herec, je všetkým, čo je na seba ochotný a schopný zobrať: zlý milenec vlastnej ženy a dobrý otec nevlastnej dcéry. Každé pátranie po príčinách treba v jednom momente useknúť, lebo skutočne dôkladné mysle by sa prehrabali až k veľkému tresku alebo aspoň k rajskej záhrade. Pravda príbehov, ktoré si rozprávame, sa napĺňa zložením mnohých detailov. A keď sa detaily preskupia zmenou uhlu pohľadu, mení sa aj celkový dojem. „Pravda“ vyzerá ako ďalšia poistka voči pominuteľnosti. Treba život idealizovať, aby sa ho oplatilo zaznamenať? Síce bežná prax, ale sotva nevyhnutná.
