Žáner: rodinná tragikomédia
Minutáž: 110 minút
Krajina: Slovensko | Česká republika
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Juraj Nvota
Scenár: Peter Pišťanek, Marian Urban
Kamera: Diviš Marek
Strih: Alois Fišárek
Hudba: Ľubica Malachovská Čekovská
Hrajú: Richard Labuda, Milan Lasica, Libuše Šafránková, Ondřej Vetchý, Szidi Tobias, Christopher Pauliny, Alexander Bárta, Slávka Halčáková, Ady Hajdu, Ondřej Malý, Miroslav Noga, Róbert Roth a ďalší
Po Havettovi azda nebolo na Slovensku režiséra, ktorý by tak dôsledne zaznamenával topografiu západoslovenského vidieka ako Juraj Nvota. Pahorky, veľké rieky, slepé ramená, rybníky, rozľahlé polia, spôsobne poukladané domčeky. Nálada požehnania, dostatku, dlhé siesty v dlhých letách, lenivý čas spomaľujúci históriu ženúcu sa strmhlav dopredu. Dopredu? Možno iba do špirály prevracania kabátov, zákernosti a násilia.
Petrovi rodičia odišli z pohraničnej dediny do Viedne. V horúcej studenej vojne, keď hranice so Západom v Československu „chráni“ ostnatý drôt a samopalnatí vojaci s vlčiakmi, sa už roky nemôžu vrátiť po syna. Vyrastá preto u starých rodičov (Libuše Šafránková a Milan Lasica), na Vianoce pozerá filmy a diáky zo „slobodného“ sveta, často chodieva na kopec s výhľadom za Moravu, necháva sa unášať legendami o podzemných tuneloch. Bystrý chlapec (Richard Labuda) sám prichádza na to, že si z neho režim spravil rukojemníka. Nahlas hovorí, čo nikto v škole, v celej dedine či nedajbože v posádke pohraničníkov nechce počuť. Ale i jemu svitá nádej: je jar 1968, okrem súdruhov sú zasa páni, súdruhovia sami nastavujú ľudskú tvár a veliteľ posádky pošepky Petrovmu dedovi, inak vedúcemu v krčme, pripúšťa, že hranice sa zakrátko spriechodnia, nebude ich už treba strážiť, strieľať „narušiteľov“ a rozdeľovať hodinky za chrabrú obranu vlasti. Nuž, vieme, ako to s tou jarou dopadlo.
Nevieme, ako dopadne Peter, chalan vo veku prvých lások a hnetenia charakteru. Pod lavicou číta Casanovu a Robinsona, obraňuje seba, triednu premiantku aj triedneho „debila“ pred čiernogardistami, partiou šikanistov, vedených dvoma synmi majora pohraničnej stráže Baštu (Ondřej Vetchý). Keď mu nestačia sily, použije dôvtip. Má ho viac ako väčšina rovesníkov. Samozrejme, niekedy na hrubú (pre)silu dôvtip nestačí a aj Petrík dostane na hubu. Trucuje, necháva hlúpeho kamaráta napospas osudu, inému ukrýva otcovskú pištoľ do stohu sena, uteká v noci zo starorodičovského domu. Má právo na sebaľútosť: je primladý, aby sa vedel brániť alebo aspoň vysmiať nespravodivosti osudu, čo sa s ním cynicky pohráva. Starý otec Petrovi rozumie, namiesto trestania s ním otvorene hovorí (takmer) o všetkom. Opak výchovnej metódy tvrdej ruky majora Baštu.
Podstatným pojmom Nvotovej filmárčiny je nostalgia. Všetky jeho kinofilmy rekreujú určitú fázu 20. storočia: Kruté radosti predvojnovú republiku, Muzika a eŠteBák normalizačnú dusnotu. Adaptáciou najnovšej (rovnomennej) knihy Petra Pišťanka sa presunul do kľúčového roku 1968, keď sa rozhodlo na ďalších 20 rokov o usporiadaní, v akom tu ľudia mali žiť. Nvotu zaujímajú práve tí ľudia, nie abstraktné politické procesy či „veľká“ história. (Tanky vidíme v jednom niekoľkosekundovom zábere, kde je aj tak dôležitejší kontrast ich robustnosti a hrozivosti voči malému osobnému autu v protismere.) Obrnil sa ešte dedinským prostredím a prevažujúcim sústredením na detské postavy a ich optiku (divák väčšinu času vie/vidí len to, čo vie/vidí aj Peter).
Režisér prejavuje aj profesionálnu nostalgiu: svojím prvým „detským“ filmom nadväzuje na síce úzku, zato nápadnú tradíciu v slovenskej kinematografii: filmy o deťoch s dospelými témami (Pieseň o sivom holubovi, 1961; Keby som mal pušku, 1971; A pobežím až na kraj sveta, 1979; Sýkorka, 1989; Nedodržaný sľub, 2009). Pištankovsko-nvotovský recept obsahuje silnú dávku slovného aj situačného humoru, napríklad scény z krčmy, kde sa miestny alkoholik pýta pohraničníkov, prečo je ostnatý drôt nachýlený na našu stranu a nie na stranu imperialistických nepriateľov alebo školské momentky s odpočúvaním za dverami a živou žabou na špongii. Na konci dôjde aj na dojatie a slzy, v čom si zrejme voľká viac Nvota ako Pišťanek. A možno len ja som taký, že ma skôr rozplače film než kniha.
Zo zátvorkového zoznamu sa Rukojemník najviac približuje azda čiernej komédii Keby som mal pušku. Tiež chlapec na hrane puberty v zlomových časoch (počas vojny), rodinný rozvrat (smrť malej sestričky, suicidálny tatko), tiež zvláštne pichľavý humor. Prihrievam si trochu polievočku: na začiatku som spájal Juraja Nvotu s Havettom a práve Elo Havetta pripravoval adaptáciu Ferkovho románu, lenže sa v poaugustovej Kolibe dostal do nemilosti a projekt dokončil Štefan Uher. Vzhľadom na tvorivý naturel dá sa predpokladať, že Havettova verzia by bola ťažšia na humore a ľahšia na pátose. Koniec historickej odbočky.
Nechcem zabudnúť pochváliť Nvotu za prácu s detskými hercami a hercami všeobecne. Vyzerá to, že máme ďalšiu hereckú dynastiu typu Hrušínských v Čechách. Richard Labuda (vnuk staršieho Mariána) má nielen peknú tváričku a orieškové okále, ale aj široký sortiment emocionálnych polôh. Typovo aj ostatní detskí predstavitelia sedia, výrazovo odvádzajú niekedy až profi prácu. Dialógy v spisovnej a artikulačne bezchybnej slovenčine vzhľadom na zasadenie do 60. rokov považujem za primeranú štylizáciu.
Navyše, dospelí sa neboja pustiť si hubu na špacírku aj do oplzlejšej lexiky v najlepšej pišťankovskej tradícii. Lasica hrá blazeovaného stoika, čiže sám seba, Šafránková je roztomilo babičkovská a zakaždým, keď povie „ištenem“ alebo inak zamondokuje, mám chuť ju objať a vybozkávať na líčka. Pod Nvotovým dohľadom sa príjemne scivilizujú a „zovšednejú“ aj takí známi excentrici ako Ady Hajdu, Miro Noga či Marián Labuda junior. Szidi Tobias po všetkých tých osudových zvodkyniach náramne baví upätá staropanenská učiteľka s rozpätím od matematiky po slovenčinu (trochu zvláštne, ale pochopiteľná skratka). V ožranskej epizódke sa zaskvie vychudnutý chameleón Robert Roth. Herecky pravdepodobne najzaujímavejšou postavou je major Bašta, rozorvaný medzi povinnosťami zabijaka a srdcom dobráckeho notorika (fľaša priamo na polici v kancelárii). Ondřej Vetchý suverénne dominuje svojim scénam, nielen preto, že má najvyššiu hodnosť a najviac kričí.
Vzhľadom na kvality, ktoré Nvota dokázal zo svojho zboru získať, potom prekvapuje rozhodnutie predabovať všetkých hercov do češtiny vo verzii premietanej u západných susedov. Inou distribučnou či marketingovou ranou pod pás je uvedenie Rukojemníka o mesiac neskôr na Slovensku ako v Čechách. Kým začiatok roka je z hľadiska nasadzovania prestížnych produkcií obdobie sucha, predvianočná sezóna praje veľkým titulom a predovšetkým je ideálna pre rodinné filmy, na ktorých sa môžu spolu zarehotať aj vyrevať všetky ročníky. Naháňať rodiny do kina po všetkých tých vianočných Popoluškách, Perinbabách a Zázrakoch na 34. ulici je trošku naivné a trošku sadistické.
Chápem, ak niekto cíti, že Nvota neposúva slovenský film dopredu, ale kedy to akože robil? Keď s odstupom takmer desaťročia natočil Muziku, domácu filiálku Pelíškov? Máme, ak už nie majstra, tak rutinéra nostalgickej britkej komédie, ktorého dielka sa vyznačujú vysokou obrazovou aj zvukovou kultivovanosťou, presnými a pamätihodnými hereckými vystúpeniami, témami celospoločenského záujmu a chuťou oslovovať čo najširšie publikum. Pre niektoré nešťastné rozhodnutia v distribučnej etape Rukojemník zrejme nikdy nezíska takú popularitu ako Muzika, ale znamená to hneď, že je to horší film či rovno nepodarok? Prvou možnosťou si nie som veľmi istý, druhú rozhodne zavrhujem.
