S láskou Vincent
Oslava génia. Kunsthistorici, do radu!

Na Oscara za najlepší animovaný film je tento rok nominovaný aj titul, ktorý nie je ani tak animovaný ako maľovaný („prvý plne maľovaný celovečerný animovaný film“). Režisérska dvojica uprednostila pred animátormi s osobným štýlom „čistých [olejo]maliarov“. Už z množstva spolupracovníkov, pracovných hodín či namaľovaných frejmov sa zakrúti hlava. Materiál natočený so živými hercami premaľovávali 125 umelci. „Vynašli sme bezpochyby najpomalšiu filmársku techniku za 120 rokov“, hovorí s úsmevom Hugh Welchman. Film režíroval s Poľkou Dorotou Kobielou.

Technické a vizuálne výsledky tvoria podstatnú, niekedy najpodstatnejšiu zložku estetickej hodnoty v kinematografii. Preto filmári dostávajú ceny za kameru, výpravu, kostýmy, masky, triky či vizuálne efekty. Pri animovaných filmoch to platí ešte viac, fyzicky tu herci, rekvizity a scény obvykle neexistujú a načo by nám vlastne animáky boli, pokiaľ by neponúkali svojské výtvarné kvality, neprístupné hranému filmu?

Preto aj vyratúvanie zložitých a úmorne pomalých výrobných procesov pri snímke S láskou Vincent má svoje opodstatnenie. Zanietenosť a oddanosť všetkých zúčastnených v prospech koncového poldruhahodinového produktu sa patrí oceniť. Ťažšie sa odpovedá na otázku, či uznanie podrobnosti a namáhavosti produkcie zvyšuje aj laický divácky zážitok. Ostanem pri tom, že farebnosť a cit pre detail by mal vedieť oceniť aj človek, ktorý má inak moderné výtvarné umenie v paži. Nejaké tie slnečnice alebo nočné oblohy dnes predsa už videl každý, pri tých nezmyselných sumách, aké sa dnes solia v aukčných domoch za polodiletanta, ktorý počas života predal jeden jediný obraz.

Olejové farby pri prepise do filmového obrazu strácajú niektoré svoje fyzické atribúty. Staršie digitálne rotoskopingy Richarda Linklatera Waking Life (2001) a A Scanner Darkly (2006) vo výtvarnej kvalite úspešne konkurujú poľskej novinke. Nuž, čo je vlastne pridaná hodnota najpomalšej filmárskej techniky v dejinách? Že je to tak viac vangoghy?

A čo keď ani to? Príbeh sa odohráva v dvoch časových rovinách. V súčasnej sa mladý Armand Roulin pokúša doručiť posledný Vincentov list adresovaný jeho bratovi Theovi. Postupne sa stretáva s rôznymi Vincentovými známymi a príbuznými, ich spomienky na Vincenta ožívajú vo forme čiernobielych flashbackov, aké sa konvenčne používajú aj v hranom filme. Skôr oživené fotografie hraného filmu, než oživené maľby, lebo pôsobia realistickejšie oproti farebným scénam.

Zjavuje sa ešte aj iný, nenápadnejší efekt. Prakticky každý záber vychádza z historickej van Goghovej maľby alebo skice. Postavy v črtách i šatách vyskakujú z jeho portrétov, prostredie zo zátiší a krajiniek. Sú to však – nevyhnutne – zjednodušené, schematizované kópie, ktoré majú statickú podobu, danú „kanonickým“ zobrazením a vzhľadom herečky alebo herca v čase nakrúcania. Ženy majú stále rovnaké šaty a účesy, s akým ich van Gogh raz zachytil. No v zobrazení toho istého človeka aj krajiny sa jeho maľby líšia jedna od druhej, obzvlášť neskoré práce dokumentujú odklon od realizmu a príklon ku skresľovaniu, pokriveniu, zveličeniu.

Pozrite sa na dve verzie Portrétu Dr. Gacheta (1890). Na prvý pohľad zaujme nápadná podoba modelu s tvárou herca Jeromea Flynna. Verzie sa od seba podstatne líšia štýlom a použitými farbami. A potom existuje tretia verzia portrétu, lept, na ktorom je už úplne iný Dr. Gachet. Podobný efekt možno sledovať pri sérii van Goghových autoportrétov, mení sa výraz, farby, štýl. Vo filme existuje iba jedna verzia Vincenta van Gogha, doktora Gacheta, vskutku hocikoho (a hocičoho). Zvolený postup v tomto ohľade ochudobňuje možnosti výrazu animovaného filmu, než aby im dával vyniknúť. (Tak ako boli Gachetove vlastné kópie van Goghových obrazov len druhotriednymi kópiami.)

Toto paradoxné sploštenie by rád prehlušil kvázidetektívny dej, ktorý stupňovane spochybňuje oficiálne podanie posledných týždňov maliarovho života a jeho dramatickej smrti. Armand je na pokraji toho, aby niekoho (nie je dôležité, koho) obvinil z vraždy, lebo pod váhou „svedectiev“ Vincentova samovražda vyzerá príliš nepravdepodobne. Našťastie sa z tohto poblúzenia spamätá a umelo nafúknutá zápletka vyfučí v posledných minútach povznášajúcimi úvahami o ocenení umeleckej geniality a citátom z listu, ktorý bol zámienkou pre celú túto nádheru.

Počkať, ešte jeden pohľad na hviezdy s „inšpirujúcou orchestrálnou hudbou“ a ešte jeden portrét umelca ako posledné filmové okienko.

---