Saint Omer
Francúzska súdna dráma s motívom materstva

Francúzska národná filmová cena César za najlepší debut, nominácie na ocenenia v niekoľkých prestížnych festivaloch v mestách ako Chicago, Ghent, Londýn, alebo Štokholm, ako aj skóre 91/100 na prestížnom webe Metacritic. Takýmito úspechmi sa môže chváliť režijný debut dokumentaristky Alice Diop. Sú pomyselné vavríny pre film, ktorý ste mohli vidieť v rámci výberu aktuálneho ročníka festivalu Be2Can zaslúžené?

Rama je mladá spisovateľka. Na jej ceste za slávou a úspechom si za námet pre svoje ďalšie dielo vybrala súdny proces v okrsku Saint Omer, kde je súdená matka-vrahyňa. Ramu na celej veci priťahuje analógia tejto tragickej a na prvý pohľad nevysvetliteľnej udalosti s antickou drámou Médea. Médea, manželka Jasona, známeho gréckeho hrdinu a dobrodruha, sa v záchvate chorobnej žiarlivosti rozhodne pomstiť svojmu mužovi za neveru tým najstrašnejším a najohavnejším spôsobom: v zlosti a možno i na pokraji šialenstva zabije oboch synov, ktorých s Jasonom splodili. Nakoľko je ale tento mýtický príbeh zhodný s osudom Laurence Coly, mladej, tichej a vzdelanej ženy, ktorá jednej noci z ničoho nič vzala svoju maličkú dcéru na pláž a tam nechala kojenca napospas prílivu?

Scenáristické trio Alice Diop, Amritu David a Marie N´Diaye treba pochváliť za spôsob, akým dávkujú emócie motívu so silným citovým potenciálom. S výnimkou záveru sa dej úspešne vyhýba pátosu, ktorý na prvú dobrú vyznieva lákavo, avšak v konečnom dôsledku pôsobí spravidla samoúčelne, lacno a plocho. Namiesto toho sme svedkami civilného a o to prirodzenejšieho a realistickejšieho súdneho procesu. Jeho stredobodom je samozrejme výpoveď a výsluch obvinenej. Guslagie Malanda si za sústredený, nanajvýš uveriteľný výkon zaslúži asi najväčšiu chválu.

Keď sme už načali herecké výkony, patrí sa zmieniť i o podobne dobre zahranom parte Ramy v podaní Kayije Kagame. Jej postava nedostáva toľko hereckého materiálu ako v prípade jej vyššie spomenutej kolegyne, no vo svojej subtílnosti a naznačovaní nevypovedaného je Kagame sebaistá a jej výkon patrične kvalitný.

Komorné kulisy, z ktorých je najvýznamnejšou súdna sieň, kde sa väčšina deja odohráva, organicky dotvárajú až dokumentárne vyznenie snímky. Keď pripomenieme, že režisérka Alice Diop bola až doteraz výlučne dokumentaristkou, nie je takýto výsledok či voľba navigovať film do takejto atmosféry ničím prekvapivým.

Doterajšie segmenty by sami o sebe pravdepodobne stačili na vysoko nadpriemerný počin, hoci o level slabší, než ako o ňom vypovedajú svetoví kritici. Bohužiaľ, film môže byť len taký dobrý, ako jeho réžia. Je to osoba režiséra, ktorá mu dodáva rámec, vyznenie a finálny punc. Môžeme vždy polemizovať, nakoľko je direktorovi sťažená či uľahčená robota prostredníctvom scenára, s ktorým má pracovať, či do akej miery mu do nakrúcania zasahuje štúdio a produkcia. Tak či onak, celkové vyznenie Saint Omer je kvôli neistej, až absentujúcej režijnej ruke Alice Diop o poznanie slabšie, než mohlo a malo byť. Dokumentaristická skúsenosť sa skrátka prejavila aj so svojimi negatívami.

Najhorším je za mňa osobne záver, kedy sa na súde podáva záverečná reč obhajkyne. Pravidlo vyhýbania sa patetickosti sa poruší a tvorcovské úsilie začína nepekne páchnuť prikláňaním sa k jednej strane. Podľa mojej mienky k tej nesprávnej. Ale možno išlo Diop a spol. práve o to – vyvolať reakcie – akokoľvek kontroverzné. Každopádne mi takýto záverečný ťah v kontexte s predošlým dianím príde zbytočný, účelový a na škodu veci. Ak by režisérka zvolila prakticky akúkoľvek inú alternatívu, snímka by na tom bola takmer určite lepšie.