Sámska krv

Pri príležitosti udeľovania filmovej ceny Lux, ktorú zastrešuje Európsky parlament, prinášame recenziu na švédsku koprodukčnú drámu Sámska krv (Sameblod, 2016). Do našich kín sa pôvodne dostala už vo februári tohto roka.

Sámska krv je prvým celovečerným filmom švédskej režisérky Amandy Kernell, ktorá napísala aj scenár, a to čiastočne na základe príbehu svojej starej mamy. Zároveň sa dá snímka vnímať ako rozšírenie jej predošlého krátkeho filmu Stoerre Vaerie (2015), ktorý tvorí vlastne jej úvod a záver.

Film je príbehom sámskeho (laponského) dievčaťa Elle-Marja, ktoré pre túžbu po lepšom/inom živote pretrhá všetky kontakty so svojou rodinou, domovinou i kultúrou. Najprv ju však sledujeme ako 78-ročnú, keď sa spolu so synom a vnučkou vracia na ďaleký sever na pohreb svojej sestry. Už z toho mála je jasné, že sa s mnohými vecami stále nevyrovnala. Keďže sa nechce zapájať do žiadnych rodinných a sámskych aktivít, ostáva sama v hoteli, kde si zaspomína na kľúčové udalosti svojho života.

Štrnásťročná Elle-Marja (Lene Cecilia Sparrok) odchádza spolu so svojou mladšou sestrou na internátnu školu, ktorú pre sámske deti zriadila kdesi uprostred ničoho švédska vláda. Učia ich najmä švédčinu, čo prináša aj zákaz rozprávať po sámsky. Dokonca aj mimo hodín a medzi sebou. Režim je tvrdý, deti sú bité, ale to sa v tom čase dialo asi v každej škole. Horšie je, že to nie je bežná škola a sámske deti nedostávajú rovnaké vzdelanie, ako ich švédski rovesníci.

Väčšine detí to nevadí, ale Elle-Marja sníva o tom, že bude pokračovať v štúdiu a stane sa z nej učiteľka. 30. roky 20. storočia však aj na Švédsko udreli tvrdo a dokonca v štátnom výskumnom inštitúte skúmali rasové otázky. Na Sámov sa tak nazeralo ako na neplnohodnotných ľudí s nedostatočne vyvinutým mozgom, ktorí by v meste nedokázali žiť a majú sa aj naďalej venovať chovu sobov v divočine. To všetko na Elle vplýva a vedie ju postupne k rozhodnutiu opustiť rodné prostredie, utiecť z internátnej školy a skúsiť šťastie inde.

Sámska krv predčila moje očakávania. Ani chvíľu nenudí a aj napriek severskému nedostatku emócií (Elle toho navyše veľa nenahovorí) vie vtiahnuť do deja. Lene Sparrok hrá výborne, ostatné deti sú však len kulisou, väčšina z nich takmer ani nerozpráva, čo sa dá vzhľadom na situáciu, ich náturu a vytrhnutosť z domáceho prostredia síce pochopiť, ale miestami to pôsobí zvláštne. Presným opakom, čo možno tiež niekoho prekvapí, sú potom Švédi, väčšinu času uvoľnení a veselí.

Taká je často aj Elle-Marja, keď sa ocitne medzi nimi bez toho, aby vedeli, kým je. Opovrhovanie Sámami je vo filme zobrazené ako veľmi kruté a bežné. To, samozrejme, dosť kontrastuje s dnešným obrazom Švédov ako veľmi tolerantných a ústretových ľudí. Film však situáciu nezobrazuje čiernobielo. Elle-Marja nenachádza pochopenie pre svoje plány ani medzi svojimi, čo vedie k jej trvalému odlúčeniu od rodiny a komunity, z ktorej pochádza. Mladí Švédi v meste sa k nej zasa stavajú otvorenejšie a so záujmom.

Jednoducho zaujímavá snímka, ktorá sa napriek skromným podmienkam a komornej výprave pozrela na život Sámov v období pred druhou svetovou vojnou komplexne a s citom, a mohla by si nájsť veľa divákov. A to aj tých mladších, keďže ide aj o vydarenú coming of age drámu, ktorá navyše ukazuje, aké sú celý rasizmus a xenofóbia nezmyselné.

---