Seaspiracy © 2021 Netflix
Seaspiracy (v našich končinách pod názvom Seaspiracy: Pravá tvář udržitelného rybolovu)mal na Netflixe premiéru pred vyše dvoma týždňami a odvtedy sa vyšplhal medzi najsledovanejšie programy tejto streamingovej služby. V čase písania recenzie bol dokonca na druhom mieste v rebríčku sledovanosti na Slovensku. Pozornosť si ozaj zaslúži a vďaka sugestívnemu traileru si ju aj získa, no nezabudnite pri jeho pozeraní na zdravú mieru skepticizmu a sledujte skôr triezve argumenty než emócie.
Autorom dokumentu je mladý Brit Ali Tabrizi, ktorý vás prevedie svojím príbehom postupného odhaľovania rôznych okolností výrazného úbytku oceánskeho života v posledných desaťročiach – od tých hrozných až po tie ohavné. Začína sám sebou a už od začiatku je jasné, že hľadá správne a definitívne riešenie. To jednoducho pomenovanteľné niečo, čo zvráti krutý osud vyprázdňujúcich sa oceánov a morí. Problém, ktorý ohrozuje ekosystém Zeme, je však komplexný a nie čiernobiely, ako by si režisér želal súdiac podľa jeho schopnosti preskakovať z témy na tému vždy, keď narazí na ešte väčší problém, o ktorom netušil.Celoživotný fanúšik morských živočíchov a častý návštevník vodných parkov, v ktorých ho fascinovalo synchronizované delfínie skákanie, prevedie svojimi odhaleniami, ktoré – pravdupovediac – až také šokujúce pre starších (rozumej aspoň tridsaťročných rozhľadenejších) divákov nebudú. Dokument sa začína zbieraním odpadu na plážach a úhynom veľkých morských cicavcov, ktorým v žalúdku našli kilogramy nestráveného plastu (problém). Potom skočí k nezmyselnému zabíjaniu delfínov v Japonsku, ktoré je nielenže tolerované, ale a aj umožňované štátom a políciou (väčší problém). Pokračuje drastickým a drancujúcim komerčným rybolovom (ešte väčší problém), rekordným poklesom populácie mnohých už ohrozených druhov vplyvom nielen ich cieleného lovu, ale aj ako vedľajší produkt lovu iných druhov (ešte ešte väčší problém), ničením morského dna (ešte ešte ešte väčší problém),…
Máte predstavu. Každým posunom Tabrizi otvára novú a zložitú tému, ktorej sa však na ploche takmer 90-tich minút nemá šancu venovať dôkladne a podrobne, a tak ide priamo k veci – a preto aj zjednodušuje. Chce ponúknuť priamočiare odpovede bez šedých zón, a prílišná bombastickosť vyjadrení preto pochopiteľne patrí medzi najčastejšie výčitky na adresu dokumentu. Druhú skupinu nespokojných názorov tvoria upozornenia na nepresnú interpretáciu vedeckých štúdií alebo vytrhávania rozhovorov z ich kontextu.
Nuž, režisér nie je vedec (a vlastne, pokiaľ viem, ani vyštudovaný filmár) a namiesto rozhovorov s autormi štúdií si pomáha článkami v mienkotvorných médiách, takže sa netreba diviť, ak neprezentuje informácie v celej ich komplexnosti. Nuž a uznať treba aj to, že mnohí spovedaní (na tej zlej strane rybolovu, pravdaže), pôsobia okázalo alibisticky, zatiaľ čo obete celého rybieho priemyslu (či už novodobí otroci alebo vedci, ktorí bijú na poplach, ale nikoho to nezaujíma) si užívajú citlivý prístup filmára a jeho empatiu. Seaspiracy sa teda nedá vnímať ako nezaujatý dokument hľadajúci pravdu v zložitom svete.
Ak sa vám bude zdať, že Tabrizi akosi tvrdohlavo a okato mieri k záveru, že nepomôže nič iné, ako celkom sa vzdať rýb a morských živočíchov vo svojej strave, neprekvapí vás ani to, že sám je už dlhšie vegánom. Preto keď navštívi Faerské ostrovy na severe Európy, kde praktizujú tzv. udržateľný lov veľrýb – fungujúci na základe regulačných kvót a vlastne len výnimočne, bez použitia plastových sietí a bez toho, aby popri tom nechtiac prišli o život iné živočíchy – beztak dospeje k záveru, že i to je odporné a neľudské. To, čo zaznamenal, také naozaj je a neštíti sa pri tom apelovať na emócie (všimnete si titulok upozorňujúci na „tehotnú veľrybu“), no to, že vyvážená strava človeka by mala (a napr. v prípade tehotných žien aj nevyhnutne musí) obsahovať aj živočíšne proteíny, mu nenapadne spomenúť, takže jeho jednoznačné riešenie celého problému stojí na dobre postrihanej agitácii.
To, že po dokumentárnej stránke nejde o najvyváženejšie dielo, však neznamená, že nie je prínosné. V prvom rade, ide o vynikajúci film, ktorý si môže pozrieť celá rodina a spolu trochu rozmotať zložité väzby medzi rozpadom ekosystémov a celosvetovými ekonomickými, hospodárskymi a kriminálnymi silami. Režisér je idealista a aj vďaka tomu sa mu isto podarí prehovoriť práve k mladým, hoci pre množstvo krviprelievania nie celkom malým, divákom. Rodičia by však mali ponúknuť druhú stránku mince tam, kde režisér zlyháva. Prehľadný factchecking spracovala napr. BBC a za prečítanie stojí aj článok na Guardiane, ktorý zas uvádza vyjadrenia tých, čo sa ohradili voči sugestívnemu strihu rozhovorov.
Z pohľadu konzumentov je určite dôležité zistenie, že akékoľvek organizácie prepožičiavajú svoje logo a spolu s ním aj dobrý pocit, že vaše vlastné nutričné či kulinárske potreby neprispievajú k decimovaniu ohrozených rýb a morských živočíchov, vlastne nič také v praxi nemôžu garantovať. Napokon, asi sa nedá uprieť, že dopad rybolovu na ekosystémy, na ekologickú situáciu na Zemi a aj na životy jednotlivcov, je vykreslený verne v tom zmysle, že je to celé horšie, ako si trúfame pri každodennom zhone a povinnostiach pripustiť.
PS: Ak vás téma zaujala, v dokumente sa režisér pri hľadaní rybo-pirátov na otvorenom mori pridá aj k posádke lode Sea Shepherd, s ktorej zakladateľom sme v roku 2009 uverejnili rozhovor.
