Shortbus

Originálny názov: Shortbus

Žáner: muzikálová dráma
Minutáž: 101 minút
Krajina pôvodu: USA
Rok: 2006
Prístupnosť: MP 18

Réžia: John Cameron Mitchell
Scenár: John Cameron Mitchell
Hudba: Yo La Tengo
Kamera: Frank G. DeMarco
Hrajú: Sook-Yin Lee, Paul Dawson, Lindsay Beamish, PJ DeBoy, Peter Stickles, Raphael Barker

Len máloktorá zo základných ľudských prirodzeností prešla takým pestrým sociálno-kultúrnym vývojom, ako sexualita. Od relatívnej voľnosti v staroveku cez kvalitnú propagandistickú prácu cirkvi v stredoveku a postupné detabuizovanie v novoveku sa ľudstvo horko ťažko dopracovalo k dvadsiatemu storočiu a ku krehkej slobode „prejavu“. Napriek tomu sa v umení a v rámci neho i v kinematografii pristupuje k téme sexuality s veľkou opatrnosťou. Nie je sa však čomu čudovať. Veď i milimetrový prešľap v podobe prehnanej explicity môže v konečnom dôsledku znamenať katastrofu s ďalekosiahlymi následkami. I preto sa snažia autori danú tematiku odľahčiť a divákovi predhadzujú len akýsi zidealizovaný filmový polotovar. Nech už ide o trápnučké teen – komédie (American Pie – je jedno, ktorý diel), alebo jednoducho o porno snímky, ktoré sa hrajú na čosi, čím nie sú (Ken Park), pri ich tvorbe sa zabúda na dôležitý fakt, že sex nie je len o telách. Je predovšetkým o ľuďoch ako cítiacich bytostiach a práve túto skutočnosť sa snaží vystihnúť najnovšia snímka Johna Camerona Mitchella s názvom Shortbus.

Shortbus je samo osebe útočiskom. Malý undergroundový podnik kdesi v strede New Yorku, v ktorom sa deň čo deň schádzajú indivíduá najrozdielnejších sexuálnych orientácií a úchyliek. Toto miesto vyvolených a odhodených, ako hlása jedna z replík vo filme, spája osudy siedmych ľudí, ktorí tu nachádzajú útechu i pochopenie vo svojich sexuálnych strastiach. Na pomerne malej ploche sa tak rozvíja neuveriteľných sedem dejových línii, ktoré navzájom všemožne popreplietané vytvárajú komplexný celok. Ten sa však nesústreďuje slepo len na jeden pohľad z mnohých. Naopak, obrovský tvorivý priestor, ktorý odkrýva najmä vyššie spomínaná rozvetvenosť, využíva autor s majstrovskou zručnosťou a v celej jeho šírke. Výsledný produkt potom nie je nič iné, než do hĺbky prepracovaný a takmer nepriestrelný scenár z pera samotného režiséra.

Voyerizmus, homosexualita, heterosexualita, bisexualita, fetišizmus. Každá nová orientácia, každá nová úchylka prináša so sebou nielen radosť z uspokojenia sexuálnych túžob, ale predovšetkým i starosti. Mitchell nezostáva k tomuto faktu slepý a plne si uvedomuje jedinečnosť človeka ako jednotlivca. Obracia preto svoju pozornosť na samotné postavy a zameriava sa na ich čo najdetailnejšiu psychologizáciu. Napriek tomu, že tá miestami jemne pokrivkáva, predstavuje tento aspekt snímky esenciu, ktorá pretvára Shortbus vo výnimočný projekt v rámci svojho žánru. Akákoľvek duševná etuda vo filme by však bola zbytočná, nebyť kvalitného hereckého prejavu, ktorým snímka bezpochyby disponuje. Herci samotní pritom pôsobia sviežim, prirodzeným dojmom a, čo je najdôležitejšie, do svojich rolí sa citeľne vžívajú. Miestami som mal dokonca pocit, že ich prejav na plátne je len akýmsi zdokumentovaním ich skutočného života.

Nech už ale snímka oplýva výborným scenárom, či hereckými výkonmi, najvýraznejším prvkom, ktorý buduje atmosféru filmu, zostávajú neošúchané filmárske postupy. Výrazná bohémska štylizácia, ktorá sa vyznačuje ladením jednotlivých obrazov do živých farieb, sa tu strieda s doslova „škatuľkovitými“ prechodmi (New York ako škatuľkový model) zlievajúcimi jednotlivé dejové línie do jedného celku. Samotné scény plné vtipne trefnej obrazovej symboliky potom pôsobia dojmom, že montáž je pre režiséra najsvätejším pojmom a originálne kompozície to jasne dokazujú.

Vážnu otázku si však museli položiť autori ohľadom hudby. Či spoľahnúť sa len na orchestrálne melódie, alebo jednoducho vložiť už hotové piesne do filmu? Ideálnu cestu, ktorou ostatne kráča i Shortbus, predstavuje kompromis oboch možností. Pozoruhodný je však spôsob, akým tvorcovia postupne vkladajú hudobný doprovod do filmu. Snímka sa totiž hodnú dobu tvári voči akýmkoľvek melódiám nevľúdne ba dokonca ignorantsky, aby sa však následne temer muzikálovým záverom vykúpila.

Shortbus sa v celkovom kontexte vydaril nadmieru dobre. Režisér John Cameron Mitchell nakrútil odvážny a netradičný projekt, pričom sa citlivo ujal témy, ktorú by mnoho iných s najväčšou pravdepodobnosťou zdvorilo odmietli. Je až prekvapujúce, s akou ľahkosťou a triezvosťou spája zdanlivo nezlučiteľné motívy sexuálnej tematiky s krehkosťou ľudskej duše. Shortbus preto nie je filmom o sexe, ale o ľuďoch a ich radostiach i starostiach so sexom spojených. O ľuďoch, ktorí vydedení na okraj spoločnosti znovu nachádzajú stratený zmysel života tam, kde ho stratili – u ľudí.