Šílení

Originálny názov: Šílení

Žáner: horor
Minutáž: 118 minút
Krajina pôvodu: Česko
Rok: 2005
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Jan Švankmajer
Scenár: Jan Švankmajer
Kamera: Juraj Galvánek
Hrajú: Pavel Liška, Jan Tříska, Aňa Geislerová, Pavel Nový, Jaroslav Dušek, Martin Huba, Stano Dančiak

Na každý nový Švankmajerov film netrpezlivo čakajú filmoví odborníci i laici po celom svete. Niet sa čomu čudovať. Tento originálny výtvarník, režisér a teoretik umenia je mnohými považovaný za jednu z najväčších autorít spomedzi českých filmárov. Jeho nezameniteľný autorský rukopis a tvorivá odvaha z neho robia rešpektovaného umelca, v zahraničí snáď ešte o čosi viac než doma. Vo svojich filmoch charakteristicky kombinuje klasickú animáciu objektov s hercami, venuje sa témam slobody a imaginácie, voľne vychádzajúc z mýtov, či literárnych predlôh svojich obľúbencov (E.A. Poe, L. Carroll). Jeho surrealizmom ovplyvnené filmy neponúkajú jedinú možnú interpretáciu, naopak Švankmajer tvrdí, že každá divákova interpretácia jeho diela je správna.

Práca na novom celovečernom filme Šílení začala už v 70. rokoch, kedy vznikla prvá verzia scenára. K realizácii z pochopiteľných príčin mohlo dôjsť až o tri desaťročia neskôr, v celkom odlišnej spoločensko-politickej situácii. Napodiv, téma filmu nie je dnes o nič menej aktuálna. Zdá sa dokonca, že napriek konotáciám s Francúzskom prelomu 18. a 19. storočia a dobe svojho vzniku je Šílení filmom o dňoch, ktoré žijeme tu a teraz. Proti sebe v ňom stoja, podobne ako vo svete nefilmovom, dva nezlúčiteľné svetonázory, odlišujúce sa postojom k slobode. Oba schematicky reprezentované konkrétnymi postavami. Dejiskom tohto sporu sa stáva blázinec – metafora nášho sveta a predmetom koncepcia jeho riadenia. Vo filme sa objavujú motívy zapožičané od Poea, v dialógoch zaznievajú citácie zo spisov markíza de Sade. Všetko je nakoniec spojené v jeden horor. Takto Šílení žánrovo vymedzuje jeho tvorca v predhovore, ktorý je súčasťou filmu. Pri deklamovaní autorského zámeru ho vyruší animovaný kus mäsa (možno jazyka), mliaskavo sa plaziaci okolo, ako predzvesť paralelnej animovanej línie pracujúcej so surovým mäsom v duchu Švankmajerovej predošlej tvorby.

Hlavnou postavou filmu je Jean Berlot (Pavel Liška), mladík zlomený smrťou matky, ktorého prenasleduje opakujúca sa sugestívna nočná mora. Na ceste z pohrebu sa stretne s čudáckym Markízom (Jan Tříska). Ten trvá na tom, aby ho Jean navštívíl v jeho sídle. Markízom očividne vykalkulovaná zaviazanosť núti Jeana aby teraz, podobne ako v mnohých ďalších situáciách, ktoré majú nastať, neodmietol, hoci by nepochybne chcel.

Takto sa zmierlivý dobrák Jean vydáva smerom, z ktorého už nezíde – stáva sa obeťou manipulácie. Stotožnený divák je tak manipulovaný spolu s ním. Chvíľu verí tomu, čo Jean, neskôr zistí, že bol spolu s hlavnou postavou oklamaný. Jednoduchou dramaturgickou hrou nenapĺňaných diváckych očakávaní sa akékoľvek hodnotenie ideológií relativizuje. Divák (a Jean) vie stále príliš málo. Niektoré hlavné postavy v priebehu filmu ustúpia do úzadia, iné spoznáme až v závere. Nie je ťažké vycítiť autorov postoj k obom súperiacim svetonázorom a na základe dramaturgickej stavby príbehu má divák v závere tendenciu prikloniť sa k Švankmajerovi. Nie je to však povinnosťou. Chybou by bolo myslieť si, že vybrať si môžeme iba z dvoch možností. Stále je tu Jean, ktorý, hoci je manipulovaný, vo vnútri neprestáva byť ľudským.

Po tom, čo sa Jean stane svedkom bizarností, dejúcich sa v Markízovom sídle v duchu libertínskej voľnosti mravov a po tom, čo ho Markíz zneužije pri svojich zvláštnych hrách a rituáloch, dostáva sa do zvláštneho blázinca. Na jeho čele stojí Markízov dobrý priateľ, svojrázny doktor Murlloppe (Jaroslav Dušek), raziaci koncepciu totálnej slobody ako terapie duševných chorôb. V chodbách spustošeného kaštieľa, ktorý je sídlom tohto ústavu, sa medzi všadeprítomnou hydinou a zvíreným perím preháňajú chovanci, predstavovaní skutočnými duševne chorými nehercami. Divák ostane ohúrený pestrofarebnou scénou „art-terapie“, či besiedkou so živou reprodukciou Delacroixa. Jean nájde zdanlivého spojenca v Charlote (Anna Geislerová). Láska k nej sa však stane len ďalším predpokladom manipulácie.

Podobne ako hlavný príbeh, aj paralelná animovaná línia oživeného mäsa cez naznačenie akéhosi kolobehu požierania speje k záveru. V ňom igelitom obalené hydinové rezne na pulte hypermarketu ožívajú, aby nás uistili, že Šílení je napriek všetkým anachronizmom filmom o súčasnej západnej civilizácii.

Švankmajer sa pri nakrúcaní obklopil výnimočnými spolupracovníkmi, medzi ktorými nechýbajú ani Slováci. Kameraman filmu Juraj Galvánek pracoval so Švankmajerom už v roku 1982 a stál za kamerou aj pri nakrúcaní predošlého celovečerného filmu Otesánek. Vo významných úlohách vystupujú aj slovenskí herci (Martin Huba, Stano Dančiak).

Šílení je napriek závažnej téme úžasnou a často veselou „podívanou“ plnou výtvarných nápadov. Navyše sa zdá, že v porovnaní so Švankmajerovou predošlou tvorbou je o čosi divácky prístupnejší a čitateľnejší, čo však určite nie je mínusom. Neznamená to totiž akýkoľvek ústupok od autorovho nekompromisného štýlu.