Originálny názov: Sin City: A Dame to Kill For
Žáner: akčný krimi triler
Minutáž: 102 minút
Krajina: USA
Rok: 2014
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Frank Miller, Robert Rodriguez
Scenár: Frank Miller
Kamera: Robert Rodriguez
Strih: Robert Rodriguez
Hudba: Robert Rodriguez, Carl Thiel
Hrajú: Mickey Rourke, Jessica Alba, Josh Brolin, Joseph Gordon-Levitt, Rosario Dawson, Bruce Willis, Eva Green, Powers Boothe, Dennis Haysbert, Ray Liotta, Christopher Meloni a ďalší.
Nezapriem v sebe slabosť pre vizualitu, nebudem ani zatĺkať, že si užívam i ten cynický humor, i tú nadsázku, ktorou sa film nadobro vzďaľuje od čohokoľvek svetského. Ak budem málo kritická, asi som obeťou kultu.
Sú však veci, ktoré ani ja neprekusnem a v tomto prípade ide o nemennosť pointy. Sin City dokáže z človeka vytiahnuť to najhoršie, ale i to najlepšie. Samozrejme, často sú tieto protipóly dvoma stranami jednej mince. Toto posolstvo sa nedočká veľkých variácií a okrem neho sa filmom ako leitmotív tiahne už len téma ženy, pre ktorú je radno zabíjať. Ženy, bohyne, naivky – vždy vnadné – opantávajú svojho osudového tvrďasa vždy, znova a znova pripomínajúc kolobeh prírody. Tu jedna osudová dvojka zaniká, inde vyraší z temnoty mesta nová. Či vám to ako spojujúca malta štyroch poviedok postačí, je na vás, no jasné je, že myšlienkový posun musel ustúpiť potrebe dorozprávať príbehy už známych postáv z prvého dielu (najmä sladkej Nancy a divokého Dwighta).
Prvý film napriek poviedkovej štruktúre prekvapil svojou usporiadanosťou. V tom druhom už rozdrobenosť začína prerastať divákom cez hlavu. Jadro tvorí – prirodzene – najdlhšia z poviedok v hlavných úlohách s Joshom Brolinom a Evou Green, po ktorej film nesie svoj názov. Túto z oboch strán zviera podstatne kratšia story The Long Bad Night s Josephom Gordonom Lewittom, ktorá spolu s príbehom Nancy’s Last Dance v závere vznikla špeciálne pre film. Posledná poviedka, no prvá, ktorú film vypovie, sa volá Just Another Saturday Night a pred očami divákov prefrčí tak rýchlo, že si ju človek ledva stihne užiť. Akcia, rozhodnutia a hlášky v nich síce padajú rovnakým rýchlym tempom, no priveľké rozdiely v dĺžke segmentov (a s tým spojené niekde malé, inde väčšie nedokonalosti v scenári a dramaturgii) vytvárajú dojem nevyrovnanosti, nevycibrenosti. Nepomáha ani ich umiestnenie na začiatku a na konci filmu, kde divákova pozornosť vždy trpí najviac. Keď sa konečne aspoň trocha vžijete do ponurého príbehu, nahrádza ho iný.
Segment The Long Bad Night by sa veru mohol vyhovoriť na to necitlivé, ale pragmatické rozdelenie na dva celky, no – popravde – má i vlastné problémy. Joseph Gordon Lewitt v ňom prichádza do mesta hriechu ako mladý arogantný gambler Johnny rozhodnutý obrať o peniaze a moc hlavu organizovaného zločinu, senátora Roarka. Čitateľ hádam odpustí, no musím prezradiť niekoľko vecí (ak predsa neodpustí, stačí tento odsek preskočiť). Johnny skorumpovaného senátora porazí nielen raz – pretože to by mohlo mladé ucho mať len šťastie – ale rovno dvakrát, aby bolo jasné, že nejde o žiadnu náhodu. Johnny ho poráža, aj keď vie, že si miesto kopy peňazí odnesie guľku v hlave. Nič nie je hodnotnejšie, ako podkopanie pilierov vlády senátora pred zrakmi podsvetia, ktoré zaiste odštartuje jeho nevyhnutnú skazu. Super, vravím si a neviem sa dočkať poviedky o patrične nechutnom páde odporného politika, ktorého žltučký synátor vyšiloval v prvom filme. Márne.
Na čo bola teda poviedka dobrá? Roark stláča spúšť pištole mieriac na Johnnyho aj keď vie, že tým prevŕta hlavu vlastnému synovi. Hold, senátor nemá v pláne vyčleniť vo svojom srdci miesto pre nelegitívneho potomka, keď je v ňom stále usídlená nezdravá láska pre toho jediného – toho, ktorého žiarivo žlčová krv striekala po plátne minule. Iróniou Millerovho scenára má byť to, že Roark zomrie práve v mene pomsty za hriechy milovaného syna. Osudná pokerová hra a takmer celá poviedka o Johnnym nakoniec vyznieva pomerne zbytočne.
A ako do počtu – párneho, aby filmová dvojka ladila s jednotkou – sa javí aj poviedka v hlavnej úlohe s Marvom (Mickey Rourke). Na plátne v dynamickom strihu prebehne bez toho, aby sa aspoň naoko viazala na ženský leitmotív filmu, hoci – pravda – nechýbajú v nej odkazy na ostatné poviedky, cez ktoré postava Marva plachtí s najväčšou možnou ľahkosťou. Akoby Marv predstavoval samotnú dušu Sin City. Takú láskavú a drsnú zároveň, zábudlivú, nevyspytateľnú a hravú pri tých najodpornejších momentoch. Ak niečomu táto poviedka slúži, tak v prvom rade pripomína Marvov charakter, ako aj mesto samotné a v druhom rade dáva divákovi čas privyknúť si opäť na strih, réžiu, rytmus a celkový štýl rozprávania, ktorý si bez pochýb zaslúži náš obdiv.
Ak pre nič iné, tak aspoň pre tú tvrdohlavosť, s akou sa ani v úvode neprispôsobuje filmovému zvyku vkĺznuť do deja pomaly a namiesto toho vhodí diváka priamo do víru príbehov, akoby sme na pokračovanie nečakali dlhých deväť rokov. Nerobí si z diváka ťažkú hlavu a pravý fanúšik mu to ani nemá za zlé. Práve naopak. Veď ten je odhodlaný načúvať, nechať sa unášať a oceniť aj to, čo by iný považoval za prešľap. Dvojka je objektívne časovo dosť zmätená, no záleží na tom vôbec, ak Sin City je určené na to, aby bolo obdivované, skúmané, hádam i adorované pre svoje iné kvality?
Vráťme sa ešte k poviedkam. V zbrusu novom príbehu o tanečnici Nancy (Jessica Alba) sleduje Frank Miller z úprimného záujmu o postavu jej utrpenie po smrti kapitána Hartigana (Bruce Willis). Druhý film o Sin City sa uzatvára jej úplným prerodom z bábiky, v ktorej mnohí ochľasti a stroskotanci nachádzali záblesky čistoty, na ďalšiu z tých žien, ktorá zjazveným srdcom i telom patrí mestu. V istom zmysle je táto poviedka pre Franka Millera výzvou – po prvýkrát sa nám z voiceoveru prihovára ako rozprávač žena. Všetky tie drsné a pravdivé pozorovania o živote a meste, vnútorné i vonkajšie monológy znejú v Nancynom podaní akosi ináč. Zrazu si uvedomíte, že ženské toho v Millerových dielach veľa nenahovoria a je badať, že to nie je poloha, v ktorej by sa cítil sebaisto. Po chvíli rozprávačské žezlo azda i preto preberá Marv, zachraňuje nielen Nancy, ale sčasti asi aj ten typický ráz príbehov Sin City, ktorým jemnosť hlasu tak dobre nesvedčí.
Sin City: Ženská, pre ktorú by som vraždil sa oprávnene pasuje s nepriaznivou kritikou, no treba povedať, že poviedka A Dame to Kill For predstavuje to zdravé jadro, proti ktorému nemožno vystupovať rovnako kriticky ako k celku. Nebyť nej, ľahko by sa dal druhý film Sin City odpísať ako nepodarok. Ava Lord (Eva Green) a Dwight McCarthy (Josh Brolin) rozohrávajú tak pútavé a zmyselné divadlo, že som ochotná mnohé zo spomenutých nedokonalostí pripísať tvorivej licencii dvojice svojráznych režisérov. Škoda len, že sa Clive Owen pre zaneprázdnenosť nemohol vrátiť, aby zahral Dwighta po plastickej operácii, tak ako ho poznáme z prvého filmu.
Sin City, to je repetitívnosť v bohatom hábe. Úžasnom, strašidelnom, komickom, noirovom. Ako kedy. Vyznenie sa mení zavedno so zábermi, no tvorí napriek tomu koherentné frankmillerovské univerzum bez začiatku a konca, akoby bez plynutia času. Na hranici patetickosti, gýča a vážnosti sa pohráva s nadsádzkou, ktorá vťahuje fanúšikov a vonia kultovosťou, no zároveň z rôznych dôvodov divákov odpudzuje. Koho by vo svete, v ktorom spoločenské normy vôbec nefungujú, škrabali oči z voľnejších fyzikálnych zákonov? Neprekáža mi ani, keď sa herci tvária husto sediac na nehybných motorkách, kým okolo nich krúži kamera a neviditeľný ventilátor im rozfúkava frizúru. Naivne lacný filmovací trik minulých desaťročí ma v novom kontexte baví rovnako ako cynický humor a vizuálna expresivita.
