Sisu
Fínsky John Wick verzus nacisti

Nestáva sa úplne pravidelne, že do našich končín zavíta na strieborné plátno dielo „krajiny tisícich jazier“. Ešte širší dosah však dosiahol Sisu režiséra Jalmariho Helandera. Okrem európskych kín zavítal aj do tých amerických. Bolo sa na čo pozerať?

Dej je skonštruovaný prosto a jasne: v chronologickom slede delenom na kapitoly vidíme spočiatku bezmenného zlatokopa. Fínsky hľadač v stredných rokoch trávi čas v nehostinných končinách mrazivého Laponska, kde narazí na poklad – obrovské množstvo tohto cenného kovu. Zaumieni si odviesť svoj nadobudnutý majetok do banky, no nebude to ľahké.

Druhá svetová vojna práve končí, nemeckí vojaci sú spoločnou silou Fínska a Sovietov vytláčaní na sever fínskeho územia. A keďže bezmenný zlatokop sa poberá na juh, jeho cesty sa neodvratne pretnú s ustupujúcou jednotkou SS. Tá sa dozvie, aký náklad muž nesie; následne si rozmyslia svoj ústup, otočia tank, nákladiaky i motorky a vrhnú sa vyrvať mužovi poklad z rúk. Ideálne mŕtvych.

Ibaže Fín nie je obyčajný muž. Je stelesnením toho, čo miestni nazývajú „sisu“. Vo svojej podstate tento nepreložiteľný výraz predstavuje urputnú, takmer nadpozemskú vytrvalosť a neoblomnosť, najmä zoči-voči najtvrdším okolnostiam.

Čo sa stane, keď nezastaviteľná sila narazí na nehýbateľný objekt? V Helanderovej variácii budú lietať končatiny, striekať krv, praskať kosti a horieť telá. A potom prídu záverečné titulky.

Sisu nie je nijako komplikovaný, či komplexný titul. To nie je výčitka. Priamočiara klasická akcia je v dnešných časoch komixových blockbusterov a bezzubých strihom-sprasených pokusov vždy vítaná. O to sviežejšie pôsobí, ak sa odohráva v neokukanom prostredí severských končín, k tomu v dobách najkrvavejšieho svetového konfliktu. Potiaľto teda v poriadku.

Mojou základnou výčitkou nie je „čo“, ale „ako“. O čo jednoduchší scenár, o to precíznejšia musí byť réžia. Nanešťastie, Helander nie je Chad Stahelski ani Neil Marshall. Akcia nedosahuje detailnosti a efektivity Johna Wicka, ani chladnokrvnosti bijákov ako Centurion, hoci ich pocitovo vzdialene pripomína. K slovu sa často dostávajú chladné zbrane, zakrádanie sa, využívanie prostredia a podobné interesantné metódy likvidácie. Kamera pred ničím neuhýba a strihač to nepreháňa, avšak jednotlivým akčným scénam chýba väčšia nápaditosť. Dynamika absentuje pre istotu úplne. Helander za kamerou skrátka zlyhal.

Zlyhanie na druhú stranu nie je kardinálne. Divák si stále nájde pár napínavých okamihov (nákladiak + nádrž + psy), eventuálne ho osloví fungujúca dramaturgia scény pod vodou. Napriek šťavnatým úmrtiam a zábavne prepálenej výdrži hlavného protagonistu som sa pri sledovaní nemohol ubrániť pocitu, že to šlo natočiť omnoho lepšie. Jeden kolega-recenzent sa vyjadril, že by to vyzeralo ako má, ak by sa oťaží chopil iný škandinávsky mäsiar – Tommy Wirkola. Mal pravdu. Práve meno režiséra Død snø 1 a 2, Hansel & Gretel: Witch Hunters, či nedávneho Violent Night by aj podľa mňa bolo ideálnou voľbou k takejto látke.

Takto mi neostáva iné, než skonštatovať, že Sisu je pomerne zábavný, miestami mrazivý, dobový akčňák. Kúsok, ktorý si počas jedného zhliadnutia užijete tak akurát, avšak na druhé zrejme už nenájdete dostatočný dôvod.