Skutok sa stal
Ťah Kočnerom: Šach-mat spravodlivosti

V nedávnom období sa objavilo niekoľko filmových spracovaní éry mečiarizmu a najzávažnejších káuz, ktoré sa s ňou spájajú. Najprv prevalcoval kiná triler Mariany Čengel-Solčanskej Únos a následne tému spracovala Tereza Nvotová v dokumente Mečiar. Najnovšie sa 90. rokom venuje Barbora Berezňáková a jej Skutok sa stal.

Ako Nvotová, aj Berezňáková v celovečernom dokumente debutuje. Jej film je na jednej strane informačne oveľa nasýtenejší než Terezin a na druhej strane je z trojice menovaných titulov aj najsubjektívnejší. Pôsobí dokonca „autorskejšie“ než Solčanskej hraný Únos.

Niežeby narábala s faktami rozmarne. Iba skladá svoje rozprávanie veľmi osobitým spôsobom, rozstriháva naratív a zlepuje ho skáčuc z jednej časovej roviny do druhej a pri spracovaní obrazu (po formálnej stránke) uplatňuje výrazné štylistické postupy.

Napríklad na začiatku a tesne pred koncom rámcuje film monológom „bežnej“ súčasníčky, uvažujúcej o zmysle pátrania po dvadsaťročnej pravde o prípade únosu Michala Kováča ml. (syna vtedajšieho prezidenta), jeho vyústení vo výbuchu auta Róberta Remiáša a amnestiách, ktoré na únos a s ním súvisiace skutky „uvalil“ premiér a zastupujúci prezident Vladimír Mečiar. Výpoveď o nemožnosti vyjasniť pochybnosti sprevádzajú zmätené pohyby kamery zaberajúcej mestskú dlažbu, mobiliár, spleť nikomu konkrétnemu nepatriacich kráčajúcich nôh.

Štylisticky nepríznakové širokouhlé farebné zábery zo súčasnosti režisérka dopĺňa archívnymi zábermi z 90. rokov s ich charakteristickým „video“-skreslením a s podobným retro-efektom opakovane upravuje aj niektoré vlastné (čiže súčasné) sekvencie, čo minimálne v momentoch s kontroverzným (alebo zneucteným) Petrom Tóthom vyvoláva silné zmiešané pocity (pre nedostatok lepšieho výrazu).

Nie je jasné, podľa akého kľúča uplatňuje Berezňáková raz bezpríznakový obraz, inokedy scudzujúci filter. Naratívny chaos odôvodňuje použitie tohto štylistického prvku dostatočne. Ani to jej nestačí. Ďalší odlíšiteľný typ záberov si požičiava tiež z archívov, no z oveľa novších. Sú to zábery z posledných rokov vládnutia Fica a prezidentovania Kisku, keď sa po smrti ex-prezidenta Kováča opäť rozprúdila celospoločenská debata o amnestiách, ich zámienkách, skutočných príčinách a dodnes trvajúcich dôsledkoch. Tiež už nadobudli „patinu“.

Hlavným (živým) protagonistom dokumentu je Oskar Fegyveres, ktorý sa ako pracovník Lexovej Slovenskej informačnej služby nepriamo podieľal na únose a rozhodol sa o ňom vypovedať do médií aj pred vyšetrovateľom. Následne z obavy o vlastný život odišiel do cudziny a skrýval sa. Jeho najlepší kamarát Robo Remiáš mu bol jedinou spojkou s rodinou a so Slovenskom. Teda, kým do toho nevopchal zobák ambiciózny redaktor Sme Peter Tóth, ktorý sa nakontaktoval na Roba aj na Oskara a s Oskarom v exile natočil aj interview.

Režisérka spolu s Fegyveresom navštevuje miesta spojené s únosom, konfrontuje súčasné zábery so záznamami z minulosti, využíva aj viaceré rekvizity a artefakty súvisiace s prípadom (siskársky biely mercedes, spomienkové predmety po Robovi). Keďže Fegyveres sa snaží držať kamennú tvár aj pri Remiášovom hrobe, najemotívnejšie scény patria Remiášovej matke, keď sa z archívu priznáva, že aj ona volila Mečiara alebo keď sa opiera o stĺp, pred ňou sa inscenuje (viacnásobne) výbuch synovho auta, a ona bez slova odchádza.

Dnes nepochybujeme, že skutok sa stal. Názov filmu popiera zľudovený Mečiarov výrok s negatívnym prefixom, ktorý vypustil z úst práve v súvislosti s kauzou. A nie je na tom nič trúfalé, je to len snaha o návrat k pravde. No nemôžeme (zatiaľ?) preukázať, kto skutok zosnoval, teda kto je zaň zodpovedný. Nevieme nikoho odsúdiť. Ak sú zločiny bez obete, toto je ešte stále zločin bez páchateľa.

A Berezňáková napriek investigatívnemu zápalu, s akým spytuje svoje postavy, akoby si pri tvorbe dokumentu čoraz viac uvedomovala nemožnosť objektívneho nálezu a rozhodla sa toto vedomie zapracovať do výsledného tvaru. Preto tie scudzujúce efekty, preto rozbitá naratívna línia.

Preto postava rozprávača, komentátora, o ktorom na začiatku vôbec nevieme, kto je, čo reprezentuje. Možno autorkin starší príbuzný, možno novinár, ktorý prípad tiež skúmal. Až na konci sa preukáže (vysvetľujúcim tiulkom), že ide o najatého herca. Takého, čo v štandardnom dokumente sugestívnym hlbokým hlasom dopĺňa obecenstvu súvislosti. Berezňáková sa (ktoviekedy) rozhodla tento „božský“ komentár dekonštruovať a sníma herca, ako v potemnenej miestnosti skúša, načítava rôzne vyznenia, verzie.

Podobne oneskorene identifikuje Michala Serbina, prokurátora, ktorý v roku 2000 podal v prípade únosu žalobu. Z prvých sekvencií, kde sa vyskytuje, pôsobí dojmom konšpiratívneho egomaniaka. Všetko si točí na kameru. „Koľko vydrží vaša baterka?“ Pýta sa Barbory. „Aj moja tak.“ Ukazuje jej domáci archív so stovkami záznamov z televízie. „Kto má tento koncert natočený na páske? Nikto.“ Predvádza bicepsy aj výstrižky z novín. Spozorniete: Týkajú sa únosu. Čo tento človek vie? Natočil vari náhodou niečo, čo by súviselo s prípadom, a doteraz to nezverejnil?

Potom sa dozviete, že ide o bývalého prokurátora. Možno mu iba na dôchodku excentrické záľuby prerástli cez hlavu. Možno sa vypätie z exponovaného prípadu podpísalo na jeho psychickom zdraví. (Po podaní obžaloby mal pridelenú ochranku. V rovnakom období mal psychické problémy. Sám uvádza, že z rodinných dôvodov.) Spolu s režisérkou zapochybujete ešte hlbšie o možnosti spravodlivosti. Oneskorená identifikácia predstavuje druh pointovania. Aj pri Jozefovi Šátekovi, pôvodnom vyšetrovateľovi. Obyčajný tichý blázon, chová holuby. S vedomím, že po jeho generácii to už nikto robiť nebude. Teda je to márne.

Na zdôraznenie pocitu márnosti poslúži aj záverečný ťah Kočnerom. Zrejme sa vyskytoval – ako inak – aj v pozadí tejto kauzy. Porovnajte so slávnou Chewbačou obhajobou so South Parku, slúžiacou na zmätenie poroty. Porotou sme tu všetci diváci. A Kočner je dnes rovnako už iba strašiak, ktorého „zavlečenie“ do prípadu relativizuje nezištné pohnútky aj toho posledného, kto ešte z toho mohol vyjsť čistý, lebo je obeť. Remiáša.

Keď niečo hovorí Tóth, ktorému už nikto neverí, to ešte nič neznamená. Ale keď sa na rozmazanej fotografii „v pozadí“ zjaví Kočner, už niet komu veriť. Neviem, či sa Barbora Berezňáková snažila vedome zájsť až sem, na hranu rezignácie. Alebo až za ňu. Verím, že aj napriek množstvu objektívne preukázateľných faktov (z toho niektorých verejnosti dosiaľ neznámych) zapracovaných do filmu sa vedome snažila komunikovať pocit frustrácie z nemožnosti dopátrať sa úplnej pravdy a hlavne z nemožnosti dovolať sa spravodlivosti.

Napriek tomu, že skutok sa stal. Či vďaka?

---