Slepé lásky

Originálny názov: Slepé lásky

Žáner: komédia/dráma
Minutáž: 77 minút
Krajina pôvodu: Slovenská republika
Rok: 2008
Prístupnosť: MP 12

Réžia: Juraj Lehotský
Scenár: Marek Leščák, Juraj Lehotský
Kamera: Juraj Chlpík
Hrajú: Peter Kolesár, Iveta Koprdová, Miro Daniel, Monika Brabcová, Zuzana Pohánková, Manželia Elena a Laco s dcérou Gabikou

Názov je jednoduchý a trefný. Film Juraja Lehotského zachytáva niekoľkých (štyroch) nevidiacich a ich lásky, ich vášeň, ich vnímanie vzťahu, ich snahu niekam (k niekomu) patriť. Na papieri (či na obrazovke) sa to zdá všetko pekne vypočítané, však? Niekto sa nás bude snažiť dojať postihnutými, ktorých všetci ignorujú, a oni to nemôžu zmeniť, lebo šak sú postihnutí. Chyba. Slepé lásky nie sú nijaký žalujúci dokument, ale romantická komédia desaťročia.

Myslím to vážne. Sranda je hneď od začiatku (či už si to Peter Kolesár šinie ráno do práce, síce s paličkou, no rýchlosťou špičkového atléta, alebo večer s odchýlkou plus-mínus päť metrov odhaduje dĺžku pokusov skokanov na lyžiach). A romantika (v zmysle niečoho krásneho a zároveň nečakaného) prichádza postupne, no o to naliehavejšie. Od príbehu Róma Mira, ktorý vytrvalo dobýja svoju vyvolenú Moniku, cez Elenu a Laca, ktorí čakajú a neskôr vychovávajú (film sa točil štyri či päť rokov) dcérku Gabiku, až po teenagerku Zuzku s jej túžbou po ozajstnej láske v spojení so strachom odhaliť svoj handicap.

Nikto z nich nie je bezmocný chudák a nestojí o našu ľútosť. Naopak, ich pohľad (nebudem to predsa dávať do úvodzoviek) na svet a život môže výrazne obohatiť vnímanie „zdravých“ ľudí (tu sa už úvodzovky skôr hodia). Ich obmedzenia ukazujú nám ostatným naše vlastné obmedzenia, často absurdné, pretože ešte neprekonateľnejšie. Keby sme boli napríklad slepí všetci, farba pokožky by asi ťažko bola dôležitým faktorom v hodnotení iného človeka. Kdejaký Róm či Cigán by sa mohol pokojne uchádzať o „biele“ dievča (ešte vhodnejší pľac na úvodzovky). Samozrejme, pri tej predstave je mi, ak mám byť úprimný, na zvracanie. Šak aj ten cigán Miro: jasné, že ju nabúcha, a keď sa to od nej dozvie, povie len „to je super“! Jasné, že nechce, aby šla na potrat! Typické.

Nie, to nemyslím vážne. Pokúsil som sa len o drobný žart, kým začnem skladať ódy: na atraktivitu témy, na výrazných a charizmatických predstaviteľov, na hĺbku spracovania, na dramaturgickú vyváženosť, na emotívne šibalstvo, ktorým sa vám tento film vryje do pamäti (aby z nej už tak ľahko nezmizol). Pozrite sa: Miro je prirodzený herec, takže to na nás (a na Moniku) niekedy nemôže nehrať, ale to sa len snaží zosilniť účinok toho, čo naozaj cíti. Navyše, ten chlap má čaro aj temperament. Všimnite si scénu na diskotéke, kde hľadá zatúlanú Moniku. Vyzerá ako dravec v nočnom pralese, ktorý vetrí ohrozenie. Macho.

Alebo hudobník Peter Kolesár v úvode. Poviete si: flegmatik. Pokojný život, žiadna vonkajšia dráma. Tak sa mu režisér nasťahuje do snov, do vízií pri hraní. Vnárame sa do uletenej animovanej pasáže z podmorských hlbín (akoby vystrihnutej z nejakej verneovky). Keď sa Kolesár dosýta vyšantí s obrovskými chobotnicami, vylieza na breh a zapaľuje si cigaretu. Na to všetko sa akože šokovane díva anonymný rybár (alebo Minigroteska P. Kolesára).

Lehotskému sa podarilo spojiť výraznú emotívnosť s dobrým humorom a vyhnúť sa triviálnosti či otrepanosti. Partnerská a rodičovská láska, úskalia vzťahov sú večné témy. Slepé lásky podávajú tieto témy svojsky. Preto je scéna Eleny a Gabiky na premietaní v kine nezabudnuteľná. Preto sú silné aj mnohé iné scény. Nebudem ich však ďalej rozvádzať, aby som vám nezrušil romantiku. Opakujem totiž: lepšia romantická komédia tohto roku v kinách nebude, či slovenská alebo zahraničná. Každý, kto má v pláne pozvať svoju vyvolenú či vyvoleného v blízkom čase do kina, a nevšíma si tento film, robí chybu.