Žáner: dráma
Minutáž: 90minút
Krajina: (ČS)SR
Rok: 1962
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Štefan Uher
Scenár: Alfonz Bednár
Hudba: Ilja Zeljenka
Kamera: Stanislav Szomolányi
Hrajú: Marián Bielik, Jana Beláková, Oľga Šalagová, Eliška Nosáľová, Ľubo Roman
… tvrdí Fajolo, a keď práve neleží na streche s Belou pri hudbe z tranzistora, napĺňa toto presvedčenie tak, že svojím fotoaparátom najradšej zachytáva nie portréty či zátišia, ale práve ruky. Načo viesť nezmyselné „rídke“ reči, radšej mlčať a nepovedať nič. Neprejaviť cit, neublížiť si. Nepohnúť sa z miesta, tak ako Belina slepá matka, ktorá už roky sedáva sama v byte bez akéhokoľvek rozptýlenia. Radšej sa sťažovať na večnú robotu, ako Belin otec. Hrať povrchného frajera ako Peter.
Náhle vyjasnenia a zatmenia v živote násťročných, drobné radosti a neprekonateľné smútky, ideály versus prax, rozvíjajúci sa krásny cit v trápnej každodennosti. Toto všetko sa ukázalo byť tou správnou témou, ktorá vrátila československých filmárov z výšin ideologickej dokonalosti späť k chybám reality. Mladý človek vám predsa serie na prekonávanie plánov, na hrdinských úderníkov, na budovanie krajších zajtrajškov. Chce žiť krajšie už dnes, chce milovať, byť úprimný, konať slobodne. Na brigádu si ide len „urobiť oko“, nie z vlastného nadšenia. A dozrie aj bez „láskavého“ vedenia štátostrany.
Snahou o pravdivé zachytenie života mládeže sa Slnko v sieti vyčlenilo zo zástupu socialistickým realizmom napustených snímok ako Trinásťroční či My z deviatej A. Vzniklo podľa námetu a scenára Alfonza Bednára, známeho spisovateľa, snažiaceho sa o prekonanie súdobého schematizmu i v literatúre (Sklený vrch). Za réžiu je zodpovedný Štefan Uher, ktorý rok predtým debutoval spomínaným My z deviatej A. Svojej druhej šance sa chytil z úplne iného konca. S pomocou Bednárovho scenára, inovatívnej kamery Stanislava Szomolányiho, s využitím nehercov a neopozeraných tvárí, natočil snímku, ktorá spolu s Barabášovou Piesňou o sivom holubovi (1961) odštartovala československú novú vlnu a redefinovala pojem „slovenský film“. V nasledujúcich desiatich rokoch nastal nebývalý rozmach domácej kinematografie (generácia Uhra, Barabáša, Solana, Hollého a mladší: Jakubisko, Havetta, Hanák).
Namiesto ideologickej nehybnosti prchavý moment, kedy sa slnko ocitá zachytené v sieti.
