Sloboda pod nákladom
Barabášova tradičná moderna

Ak je u nás dokumentarista, ktorý hovorí publiku z duše aj do duše, je ním Pavol Barabáš. Minulý rok podal správu o prírodnom africkom kmeni Suri, o ohrození jeho životného priestoru a kultúry globálnou ekonomikou. Environmentálno-ekologicko-exotická (EEE) stuha sa vinie prakticky celou Barabášovou prácou. Poskytuje jeden z pilierov jeho výnimočnej popularity. (Azda nepreháňam. Na festivalovej premiére Slobody pod nákladom som zažil asi svoje prvé standing ovation pre slovenského režiséra v preplnenej kinosále.)

Za druhý pilier vysokého kreditu Barabášových filmov v očiach odbornej aj laickej verejnosti považujem ich profesionálnu úroveň. Režisér si uvedomuje, že na dobrý, významovo celistvý hodinový zostrih v nekontrolovateľných, zavše krutých prírodných podmienkach potrebujete aj sto hodín materiálu a je ochotný na tých sto hodín loziť s kamerou v náročnom teréne i počasí a „jednoducho“ točiť. Následne má trpezlivosť a dostatočnú dramaturgickú (či scenáristickú) vyspelosť, aby natočený materiál zorganizoval, upravil a vo výslednom tvare ponechal len to, čo slúži jeho konceptu (vízii). Všetko nepodstatné ide von.

Aj v Slobode pod nákladom sa stále drží ústrednej myšlienky: vyzdvihnúť náročnosť a jedinečnosť práce tatranských nosičov, posledných svojho druhu v Európe. V typickom zábere kráča človek s nákladom na chrbte po strmom svahu a najčastejšou kompozíciou z geometrického hľadiska sú vertikály (ľudská postava predĺžená krosnami upevnenými na chrbte, stromy, skalné steny) proti uhlopriečkam (svahy). Už úvodné zábery nosiča v snehovej búrke s vari stokilometrovým protivetrom vyrážajú dych, zvlášť po priblížení na postavu nosiča a vystupňovaní ruchov šľahania víchrice. Dychberúce, silne expresívne kompozície ľudí aj zvierat v horskom prostredí vnímam ako Barabášov trademark.

Domnievam sa, že to všetko by nestačilo. Moja silno prírodne založená kamka (v jej prípade naozaj nejde o klišé) sa po odchode z kina rozhodla využiť dvojdňové voľno na vyskúšanie nosičského chlebíčka, pravdaže nie vyšestokilových nákladov, aké bežne teperia dlhoroční profesionáli. O výsledku sa ešte musím dozvedieť. Verím, že podobnú inšpiráciu zakúsili viacerí diváci. Barabášovo vyzdvihovanie čistoty prírody a jej očistného duchovného pôsobenia, vyzdvihovanie „tradičných“ spôsobov života, harmonického súžitia človeka s prírodou oproti súčasnej ignorancii alebo zneužívaniu naturálnych zdrojov nachádza odozvu v konzervatívnej, nostalgickej prepážke vedomia a tvorí tretí pilier dokumentaristovej popularity medzi obecenstvom.

Musí existovať rozumný dôvod, prečo horskí nosiči ako zamestnanie v Európe prakticky vyhynuli, však? Samozrejme, že je: Ani Sloboda pod nákladom nezamlčiava, že ide o životunebezpečnú robotu. Čiže ak sa dá nahradiť inými prostriedkami, v horách umrie menej ľudí. Barabáš s citom, ale predsa heroizuje Juraja Petranského, obeť svojho povolania. Čiastočne rekonštruuje jeho poslednú vynášku, keď ho ako 26-ročného v marci 2000 zachytila lavína v Malej Studenej doline. Na jeho počesť kolegovia nosiči a chatári založili Memoriál Juraja Petranského – Nosičskú stovku. Film obsahuje ukážky zo súťaže aj spomienky Petranského známych či blízkych.

Zaznie, že Petranský mal vlastne na nosičské pomery subtílnu postavu. Peter Petras, chatár a takisto nosič, pri jednej príležitosti o ňom povedal: „Možno aj pre poctivý prístup, pre neschopnosť vzdať sa, sa mu nosenie stalo osudným.“ Petranský šiel dobrovoľne ako náhradník na Téryho chatu v „hroznom počasí“. Po ceste hore ho minula skupina vracajúcich sa horolezcov. Bez snahy o očierňovanie takisto ako o „poctivom prístupe“ a „neschopnosti vzdať sa“ by sme mohli uvažovať o podcenení rizika a nadmernej viere vo vlastné schopnosti.

Profesionálna česť je silná motivácia. Nosiči tiež radi hovoria o tom, ako ťažká drina vo veľhorách čistí hlavu. Zdôrazňuje sa duchovná stránka podniku, šľachtenie fyzickej i psychickej kondície, „dôležitá je cesta“, nie zamestnanie, ale „poslanie“, tradičné drevené krosná zadierajúce sa do pliec a lopatiek. Až zolovský naturalizmus: Predaj mužských XL a XXL tričiek na jednej chate postupom desaťročí výrazne klesol. Vyplýva z toho, že mladšie generácie sú fyzicky menšie a slabšie. Na jednej strane príklad vyvodzovania ďalekosiahlych záverov z izolovaného čiastkového tvrdenia. Na druhej strane skoro podprahové upozornenie na to, že pri nosení ide aj o (niekedy extrémny) športový výkon, prekonávanie vlastných telesných možností, rekordy a legendy. (Memoriál Juraja Petranského nie je jediná súťaž v obore.)

Dávka pýchy na výsledky svojho snaženia, svojej námahy, je prirodzená. „Najužitočnejšie zviera v Tatrách je najmenej chránené,“ hovorí jeden z nosičov. Rozumiem jeho východisku. Ale ani kamzíky, ani svište či medvede nie sú v horách pre svoju užitočnosť. Sú tam preto, lebo je to ich prirodzený habitat. To človek je tam cudzí prvok. A áno, aj netradičný. Lebo nech sa tu zdôrazňujú zvyklosti a prirodzenosť akokoľvek nástojčivo, nech aj vo mne sa rozoznieva nostalgická a romantická struna pri pohľade na dúžich sedemdesiatnikov, ktorých nemá kto mladý nahradiť, celé toto „poslanie“ vzniklo v súvislosti s existenciou vysokohorských chát, nie? A tie zas s existencou vysokohorského cestovného ruchu, nie?

Článok z roku 2013, z ktorého som vyššie citoval Petrasa, je o oslavách 140. výročia postavenia prvej vysokotatranskej chaty, Rainerky. Citujem zasa: „V roku 1863 ju dal postaviť nájomca Smokovca Ján Juraj Rainer. Snažil sa tak podnietiť ľudí k turizmu.“ Turizmus, cestovanie pre zábavu a oddych, zaplnenie voľného času, z ktorého žijú aj chaty v Tatrách, je čisto moderný fenomén, ktorý by neexistoval bez spriemyselňovania, automatizácie ľudskej práce. Horské nosičstvo nie je nejaká prastará, stáročná tradícia z hĺbok ľudskej prirodzenosti, aj keď Barabáš vo svojej explikácii píše, že „korene nosičského remesla vo Vysokých Tatrách siahajú do 17. storočia.“ Aké korene? Podľa mňa už v praveku niekto šiel v Tatrách do kopca s nákladom. Je to iba fuška, po ktorej najväčší dopyt tu bol, súdiac podľa veku respondentov, niekedy pred 30 – 40 rokmi, a postupne ju vytláčajú jednoduchšie a hlavne bezpečnejšie spôsoby prepravy tovaru. O tých by však nevznikol film, pomkýnajúci divákov, aby sa vydali s poriadnym závažím na chrbte do klzkého, strmého svahu s koncom v nedohľadne.

---