Slovenská animácia na Anči 2018
Minirecenzie 12 súťažných krátkych filmov

Minulý rok organizátori Festu Anča neusporiadali súťaž slovenských filmov pre nedotatok kvalitných snímok. Z prihlásených filmov vytvorili sekciu Slovenská panoráma. V aktuálnom ročníku sa súťaž obnovila, pretože „sa ich nazbieralo dosť vo vysokej kvalite“ (Maroš Brojo, programový riaditeľ) a dostalo sa do nej 12 krátkych animákov.

Väčšinu festivalovo relevantnej animácie u nás vyprodukuje jediná škola, Filmová a televízna fakulta VŠMU. Ančovský výber tak je aj príležitosťou porovnať tvorbu učiteľov s výbojmi ich študentiek a študentov. Zo strednej generácie boli tento rok zastúpení Katarína Kerekesová, Ivana Šebestová a manželia Joanna Kożuch a Boris Šima. Akú-takú výnimku z monopolu predstavujú autori študujúci v Čechách (Dávid Štumpf, Michaela Mihalyiová).

Katarína Kerekesová prezentovala epizódu Ocko hrdina zo svojho večerníčkového seriálu Websterovci o pavúčej rodine. Seriál je jedným z výsledkov oživeného záujmu o pôvodnú animovanú tvorbu zo strany RTVS v posledných rokoch (po vzniku Audiovizuálneho fondu). Vlnku rozčerila práve Kerekesová seriálom Mimi a Líza, nasledovali Drobci Vandy Raýmanovej a vzniká aj ďalší seriál Tresky plesky. Uvidíme, ako sa bude vyvíjať spolupráca televízie s externými tvorcami za súčasného vedenia. Ak by fakt chceli, je už čo ničiť, čo je pozitívne (?). Websterovci sú prvý slovenský 3D animovaný seriál. Na večerníček vyzerajú schopne, dejovo ide v podstate o rodinný sitkom pre deti (odhadujem) do 10 rokov so zábavou a poučením.

Marek Jasaň vyhral so svojou Cestou Pitching fórum na Anči 2016, zároveň je to jeho absolventský film na VŠMU. Mladý muž na letisku má schopnosť ponárať sa do vnútorných svetov ľudí v jeho okolí a vyberá si z nich úlomky do svojho vlastného vnútra, lebo „v porovnaní s ostatnými ľuďmi je úplne prázdny“. Cesta svojsky reaguje na obvyklé pocity menejcennosti a vyprahnutosti a zároveň reflektuje aj na pozíciu umelca-pozorovateľa vonkajšieho sveta, ktorý „kradne“ iným zážitky a čiastočky osobnosti pre potreby svojej práce. Film prebehne rýchlejšie než sa nazdáte aj vďaka kombinovanej výtvarnej technike, odôvodnenej tým, že každý rozmýšľame trochu inak.

39 týždňov, 6 dní je pomerne nevšedný počin, „animovaný denník a osobný dokumentárny film“, portrét ženy a muža (Joanny a Borisa) počas 40 týždňov tehotenstva. „Denník“ skutočne zohráva v narácii a vizuálnej rovine dôležitú úlohu, oboznamuje s plynutím času, Boris Šima sa v časozberných záberoch škerí napríklad pred fontánou na Námestí slobody, matka je prítomná v abstraktnejšej podobe (obrysová kresba, nie fotky). Vývoj plodu v matkinom tele symbolizuje proces pečenia z cesta.

Michaela Mihalyiová z pražskej FAMU sa predstavila na festivale s dvoma „jednohubkami“, minútovým Food a dvojminútovým Tu a tady. Oba sú vtipné a v miere hlučnosti odozvy patrili k najoceňovanejším súťažným filmom (Tu a tady sa dostalo aj do medzinárodnej študentskej súťaže). Ani-dok Tu a tu (po slovensky) „pracuje s autentickými výpoveďami obyvateľov veľkých i menších miest“, čo si myslia o živote vo svojom meste v porovnaní s metropolou (Prahou, prípadne Bratislavou). Výpovede sú samy osebe zábavné, Mihalyiovej lakonická, ľahko karikujúca animácia (vo Food papieriková) ešte zosilňuje komický efekt. Zmysel pre výstižnú skratku jej môžu mnohí závidieť.

S Michaelou spolupracuje ďalší presídlenec na FAMU a zrejme najväčší humorista v aktuálnom výbere Dávid Štumpf. Jeho Woo-Hoo! obsahuje amalgám mladíckej nadržanosti, neokrôchanosti a na zaokrúhlenie aj štipku skepsy a smútku. Hlavný hrdina by si rád ľudovo povedané našiel frajerku, no jeho koeficient atraktivity výrazne znižuje, že na krku nosí (doslova) konskú hlavu. Hoci nachádza medzeru v „pravidlách vášne“, efekt je len dočasný a žrebec kontempluje radikálny rez. Vzhľadom na istú pochabosť v námete a spracovaní, Woo-Hoo! sa s úspechom ocitol aj v nočnej sekcii Anička v krajine zázrakov.

Sociálne asi najangažovanejší kraťas priniesla srbská dvojica Ana Nedeljković a Nikola Majdak jr, autori uletenej dystopie Rabbitland z roku 2013. Untravel je plastelínovo-kartónový film „o (lokál)patriotizme, turizme a emigrácii“. Dievča zo šedej, izolovanej krajiny (pravdepodobne Srbsko) celý život sníva o odchode do perfektného sveta, zvaného zahraničie. To však až také perfektné byť nemusí, ako sa presviedčajú napríklad Srbi na Slovensku. Z farebného a tvarového riešenia prúdi letargia a omrzenie životom, dopĺňa ich suchý a cynický humor ako posledné pásmo obrany.

Naturisticko-poeticko-ezoterickú líniu slovenskej animácie s inšpiráciami vo feminizme v roku 2018 háji napríklad Lina Šuková titulom Aúúúna o dievčati (Line), čo sa bojí príšer pod posteľou, ale potom stretne vlčicu, ktorá sa s ňou skamaráti a ochraňuje ju. V prenesenom zmysle objavila svoju vnútornú vlčicu, lebo ako vieme z populárnej psychológie, ženy odjakživa behali s vlkmi.

Vo využívaní prírodných a zvieracích motívov na zobrazenie čisto ľudských starostí sa Šukovej približuje Martina Mikušová s Chilli. Viac než stredoeurópske vlčice ju fascinuje fauna a flóra tropickej džungle, čo sedí s exotickým pôvodom titulnej pochúťky. Navyše sa nezaoberá ani tak čisto ženskou dušou ako skôr dynamikou partnerského vzťahu, kde sa z oboch strán zavše stávajú poriadne beštie. Žena tu podnecuje aj uhasína mužský ošiaľ a možno ide o niečo ešte závažnejšie (domáce násilie), ale napriek tomu, že som Chilli videl viackrát pri rôznych príležitostiach, nie som si istý interpretáciou.

Oveľa jednoznačnejšie násilie vystupuje zo štvorminútového Kontrastu Barbory Bárkovej, opisu „nezdravého vzťahu, v ktorom jeden berie, ale nikdy nedáva“. Surreálnemu súboru vizuálnych metafor sa nedá uprieť terapeutický účinok pre divákov, ktorí sa niekedy ocitli v podobnej situácii, čo sme – subjektívne – asi všetci.

Zrejme nastávajúcou klasičkou tohto prístupu v našej animácii je Ivana Šebestová. Jej posledné dielko Žltá v pravom klasicistickom duchu recykluje postupy a motívy predchádzajúcich filmov. Opäť sa odohráva v bližšie nedefinovanej retro-epoche, hlavnou hrdinkou je éterická umelkyňa, operná speváčka. Neoslovuje ma ani tradičný štýl animácie, ani pereje hrdinky, takže víťazstvo Žltej v súťaži pre mňa prišlo neočakávane.

Napokon selFish Lukáša Figeľa rozpráva o rybárovi, ktorému chýba posledná trofej do zbierky a musí sa popasovať s poriadnymi prekážkami, aby ju získal. Humorom, kresbou a zvukovými efektmi v neprítomnosti dialógov tento kraťas odkazuje ešte na Kubala, čo nie je vôbec na škodu. Získal distribučnú cenu, teda ho Film Europe bude púšťať pred niektorým z celovečerákov, chystaných do kín v blízkych mesiacoch.

K súboru minirecenzií pripájam svoje osobné číselné hodnotenie tuctu súťažných kusov. Skoro tuctu, lebo Kerekesovej Ocka hrdinu nevnímam ako samostojný film napriek rozhodnutiu zaradiť ho do súťaže. (Proti dramaturgii neprotestujem, ale nemusím ju akceptovať.) Z celkového hľadiska teší rôznorodosť námetov, možno už menej prevaha tradičných techník a absencia naozaj výrazného, nezabudnuteľného výtvarna. Najviac sa k nemu blíži Marek Jasaň – zvláštne uznanie poroty – úspešným striedaním techník.

Cesta (r. Marek Jasaň, 2018) 3/5
39 týždňov, 6 dní (r. Joanna Kożuch, Boris Šima, 2017) 3/5
Food (r. Michaela Mihalyiová, 2017) 3/5
Tu a tady ( r. Michaela Mihalyiová, 2017) 3,5/5
Woo-Hoo! (r. Dávid Štumpf, 2018) 3,5/5
Untravel (r. Ana Nedeljković, Nikola Majdak jr, 2018) 3,5/5
Aúúúna (r. Lina Šuková, 2017) 2,5/5
Chilli (r. Martina Mikušová, 2016) 3/5
Kontrast (r. Barbora Bárková, 2017) 2,5/5
Žltá (r. Ivana Šebestová, 2017) 2,5/5
selFish (r. Lukáš Figeľ, 2017) 3/5