Služobníci
Formálna dokonalosť krivého sveta

Artové filmy slovenskej produkcie sú očakávaným tovarom kritickej menšiny, dychtivo túžiacej po intelektuálnej analýze každého obrazu. Služobníci sú pozoruhodnou snímkou, v ktorej forma výrazne predčí obsah. Netreba však dať na prvý dojem. Akonáhle sa zážitok z formálnej precíznosti rozplynie, prichádza intenzívny dojazd vážnosti témy, ktorej by sme ťažko hľadali v slovenskej tvorbe ekvivalent. Nezainteresovaní v problematike budú nevedome tápať, napriek tomu sa im téma dostane pod kožu.

Obdobie totality je tak trochu sprofanovane vďačnou témou slovenských režisérov. Ivan Ostrochovský k nej však pristúpil skutočne pozoruhodne nielen výberom marginálnej témy, ale aj samotným spracovaním. Formalizmus preňho typický dýcha z každej starostlivo nasnímanej scény, z obrazového umenia vytrháva diváka strohými dialógmi a ešte pomalšou akciou, ktorou stupňuje nepríjemné vnútorné napätie. Laik by povedal, že chce diváka unudiť k smrti, pozorný a vnímavý divák naopak odsleduje každú paralelu spájajúcu obraz s dejom.

Príbeh služobníkov, dvoch študentov kňazského seminára vo vtedajšom Československu, je odrazom neľahkej doby, ktorá sa dotkla aj zdanlivo posvätných a nedotknuteľných pilierov cirkevných inštitúcií. Kolaborácia cirkvi a totalitného režimu bola vedená v tichosti chladných stien kláštorov, o to intenzívnejšie dopadala na každodenný rehoľný chod ich služobníkov. Neexistovala stredná cesta, snaha o nezaujatý postoj bola primárne nemožná, zrada vlastného presvedčenia bola jedinou cestou ako sa vyhnúť postihu zo strany režimu. Noví študenti sú veľmi rýchlo masírovaní tlakom dvoch podprahových záujmových skupín, kde odlišnosť postojov drví akokoľvek silné priateľské či ideologické putá.

Spôsob, akým cirkev slúži politickej moci, je nanajvýš chladný a zároveň až odzbrojujúco jasný. Pragmaticky nepísané pravidlá kolaborácie zasahujú do chodu seminára naoko s nenápadnou prirodzenosťou, najväčšie obete si však pýtajú v podobe jednotlivcov. Spolupráca najvyšších rehoľníkov s komunistami je odmeraným čerpaním existenčných výhod pre cirkev. V protipóle tichých kolaboračných dohôd sa vykonáva tajné vysväcovanie kňazov, nočné bytové omše, chodbami sa šíri zakázaná literatúra publikovaná tými, ktorí odmietajú nastúpiť do špinavého kupé ideologickej korupcie. Za svoj postoj platia väzením, fyzickými trestami či dokonca (ne)dobrovoľnou smrťou.

Čierno-biela je synonymom striedmosti nielen prostredia, ale aj rozprávania samotného. Odmeranosť a chlad, dlhé a presne rysované scény kamerou Juraja Chlpíka sú výborným formálnym dopovedaním všetkých príbehových rovín. Dokonalé kompozície studených materiálov a stien a remeselne vystavané kontrasty čiernej a bielej sú paralelou na dve ideológie stojace proti sebe a spolu zároveň. Kamera a precízna stavba scén diváka odosobňujú od hlavných postáv a zároveň ho hypnoticky nútia sledovať postupnú agóniu ich vnútorných konfliktov.

Kombinácia nehercov a ich skúsených kolegov nie je pre Ostrochovského novinkou – napriek riziku obmedzených talentových možností je rozdiel na prvý pohľad takmer nebadateľný. Vnútorný boj o voľbu správnej strany barikády zvádzajú v stoickom prostredí hodnoverne a autenticky.

Ostrochovského Služobníci nie sú filmom na pripomenutie si starých čias. Spomienkový optimizmus je preň bulvárnym čiernym humorom histórie. Na zorientovanie sa v problematike vás pozve do nespopularizovaných tém a spoločenstiev, o ktorých sa hovorí len málo. Budete si mať čo z histórie doštudovať. Služobníci nie sú ani filmom do diváckej obývačky. Jeho revírom je festival a vnímavý intelekt. Kiežby u nás vznikalo viac takýchto ambicióznych filmov aj s rizikom takmer prázdnych kinosál.