Žáner: animovaná dráma
Minutáž: 18 minút
Krajina: SR / Francúzsko
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Ivana Šebestová
Scenár: Ivana Šebestová, Katarína Moláková
Animácia: Ivana Šebestová, Štefan Gura, Peter Skala, Michal Struss
Hudba: Longital
Hrajú: Soňa Norisová, Tomáš Maštalír, Vladimír Obšil
„Hľadím na sneh a myslím na teba, Maja,“ sugestívne šepce Tomáš Maštalír v úvode. Vločka vlieta do izby, pristáva Maji na ruke, kamera zastane na spoločnej fotografii dvoch milencov. Synopsa v distribučnom liste prezrádza, že Sneh je „krátky animovaný film o láske“. Hm, ďalšia romanca? Nie tak celkom. Hneď v ďalšej vete sa to komplikuje. Maja „v zúfalej túžbe po láske stratí kontakt s realitou a začne sa prepadávať do temných zákutí vlastnej mysle.“ Fajn, psycho už znie záživnejšie než lovestory.
Majin frajer sa vybral do sveta nájsť dokonale symetrickú snehovú vločku (čitatelia Sme skepticky krútia hlavami). Premisu lásky na diaľku spochybňujú dve indície. Prvou je meno hrdinky a tiež kaviarne, ktorú prevádzkuje: Maja/Mája odkazuje na sanskrtský pojem mája, označujúci ilúziu, prelud. Druhou indíciou je, že osobu milenca vnímame len sprostredkovane. Všetci z Majinho okolia sa radi započúvajú, keď číta jeho listy s opismi pozoruhodných dobrodružstiev.
Dedukujúc z dizajnu kostýmov a automobilov Ivana Šebestová príbeh zasadzuje do svojho obľúbeného idealizovaného bezčasia medzi svetovými vojnami. Na svoj predchádzajúci film Štyri nadväzuje aj štýlovo a technikou: opäť ide o plôškovú animáciu s krásnymi maľbami pozadia. Výtvarná zložka je stále Šebestovej najväčšou prednosťou. Dojem umocňujú graficky zviazané strihy (list papiera/zasnežená krajina, glóbus/okrúhle ústie sopečného krátera, valiaca sa láva/červené šaty). Majin milenec sa vyskytuje vo veľmi pôsobivých prostrediach – japonské pohoria (Fudžisan?), sibírske sopky, ľadovce a more pod nimi a (Trans)himaláje, presnejšie Kailáš, „vzácny klenot snehu“, posvätná tibetská hora, ochraňovaná „večnou dvanásťramennou bohyňou“.
Zaujímavé je, že aj príbeh pôsobí vrstevnatejšie než štyri prepletené deje vo filme z roku 2007. Dramaturgiu obohacuje zapojenie humoru, predovšetkým v prvých minútach. S blížiacim sa vrcholom sa nálada zahusťuje a počiatočnú nadnesenosť striedajú hororové cross country behy a skoky cez sklo. (Ešte niekomu inému pripomína Maja, keď sa po svojom kaskadérskom kúsku zdvíha zo zeme, japonskú Samaru?) Dialógy idú postavám z úst akosi hladšie, potešia detaily ako napríklad vystihnutie typického monotónneho kazateľského prejavu sobášiaceho kňaza. Trochu ma štvali momenty zdvojeného voice-overu, keď Maštalír ako echo opakuje repliky Sone Norisovej, prípadne ona jeho, lenže objektívne je tento prvok v súlade s témou a nemám sa čo sťažovať. Ak pod témou chápem správne skôr túžbu po láske a hľadanie seba samého.
V úvodnom zábere vločka prelieta aj okolo knižnice. Výrazne sú zastúpené tituly, ktoré upozorňujú na orientálnu inšpiráciu autorky (Japan, Tibet, Siddhartha, Marco Polo, Himalaya, Buddhism, Asia, 1001 Nights, Mythologie). Počas vrcholnej sekvencie Ivana Šebestová organizuje obraz ako mandalu a na hore Kailáš jej hrdinka metamorfuje na poriadne nasratú dvanásťrukú bohyňu. Nezávislý celovečerák Sita spieva blues (Sita Sings the Blues, 2008) Američanky Niny Paley tiež využíval východnú geografiu a mystiku. Podpovrchovo Situ s Majou spája ich terapeutická funkcia. Mindráky postáv v oboch filmoch súvisia s láskou. Aby sa dostali ďalej, potrebujú ich prekonať. Aktívny postoj fiktívnych hrdiniek má veľký potenciál povzbudzovať skutočné obecenstvo. Väčší v prípade Niny Paley. Slovenská režisérka sa nevie či nechce zbaviť zvyškov akademického odstupu: jej hrdinka obýva striedavo medzivojnové kaviarne a čerešňové sady a recituje Ivana Štrpku.
