Originálny názov: Mirror Mirror
Žáner: dobrodružná dráma, komédia
Minutáž: 106 minút
Krajina: USA
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Tarsem Singh
Scenár: Melissa Wallack, Jason Keller
Kamera: Brendan Galvin
Hudba: Alan Menken
Hrajú: Julia Roberts, Lily Collins, Armie Hammer, Sean Bean, Nathan Lane, Mare Winningham, Michael Lerner, Robert Emms, Martin Klebba, Danny Woodburn, Mark Povinelli, Joe Gnoffo, Jordan Prentice, Sebastian Saraceno, Ronald Lee Clark a ďalší
Zem sa stále točí, takže je to jasné. Filmový trh je nakoniec dosť veľký na to, aby v jednom roku absorboval až dve adaptácie tejto tradičnej rozprávky bratov Grimmovcov. A, napokon, až takým prekvapením to nie je. Veď veľkovýpravná Snehulienka a lovec má akčnejší, dobrodružnejší a podľa všetkého aj militantnejší ráz. Zákonite má teda zálusk skôr na peňaženky vekovej kategórie tínedžerov a vyššie. Snehulienka, ktorá vznikla pod režisérskou záštitou Inda Tarsema Singha je zas určená omnoho mladšiemu publiku.
Rozprávka o Snehulienke sa dochovala vo viacerých obmenách, no málokto vie, že Grimmovcami pozbierané a vydané príbehy sú spravidla veľmi kruté a nezriedka naozaj strašidelné. To, čo zvyčajne poznáme my, sú vyretušované a zjemnené verzie. Odhliadnuc teda od zjavného odklonu od tradičného deja, je k rozprávke bratov Grimmovcov svojim ladením a snahou o desivú atmosféru bližšia skôr druhá tohtoročná adaptácia, Snehulienka a lovec. Naopak, adaptácia, ktorá sa do našich kín dostala už v apríli a ktorej sa týka táto recenzia, sa ponáša skôr na Disneyovsky naivnú, vysoko štylizovanú a stereotypne jednoduchú rozprávku o jemnej a krehkej princeznej.
Samozrejme, doba sa zmenila a s ňou i detské publikum, ktoré je akési náročnejšie na veľkolepé vizuálne efekty. Ani poctivý príbeh a ponaučenie nie sú bez nich dostatočne fantastické a úchvatné a stará dobrá detská predstavivosť si môže dať šlofíka. Nielenže nie je skoro nič ponechané fantázii, ale súčasná popkultúra a emancipácia žien si vynútili mnohé zmeny nielen v postavách, ale aj v celom scenári. A tak sa táto zmodernizovaná verzia zaobišla bez pritesných šnurovačiek, jedovatého hrebienku či otráveného jablka. Podobný osud, žiaľ, nezastihol iné povinné jazdy žánru – menovite lásku na prvý pohľad či elixír lásky. Toľko na margo „aktualizovanosti“ rozprávky. Do popredia sa oproti klasickému príbehu dostala postava princa a chorobnú žiarlivosť a márnivosť krutej macochy vystriedala triviálna úzkosť zo starnutia a pomerne prozaická zápletka, ktorou je krach kráľovstva (finančná kríza á la rozprávkovo).
Zaiste, úpravy sľubného námetu sú nutnosťou, avšak dôležité takisto je, kam sa tým posúva význam rozprávky – lepšie povedané, či vari ešte niečo z mravoučného posolstva vôbec zostane zachované a či ho neprevalcuje vizuálnu atraktívnosť. V tomto ohľade sa nové spracovanie na klasickú Snehulienku ponáša iba letmo a význam príbehu je buď stratený medzi komediálnymi prvkami, alebo zredukovaný na obyčajné vyzdvihovanie odvahy.
Vďaka tomu, že rozprávka svojou výpravou pripomína televíznu inscenáciu, dostávame dojem akéhosi vákuovo izolovaného sveta s vlastnými zákonmi. V dobe, keď sa hollywoodske projekty predbiehajú v snahe o realistickosť ide o osviežujúci a nevšedný postup. Pre toho, kto je režisérovým fanúšikom alebo videl prinajmenšom vynikajúcu drámu The Fall (2006), nebude vizuálna estetika a štylizácia žiadnym prekvapením. Kým však v spomenutej snímke nekonvenčné fantastické výjavy povzbudzovali obrazotvornosť, pracovali s asociáciami a dotvárali tým význam filmu, tu až priveľmi zapadli do rozprávkového prostredia a neprinášajú tak žiadnu pridanú hodnotu. Tarsenova zvyčajná vizuálna nekonvenčnosť tu splynula so spleťou dekorácií, mašlí a honosných rób. Úmyselná satira pompéznej a extravagantnej princeznovskej utópie je preto iba veľmi jemná a potlačená do úzadia.
To ma privádza k najväčšej doméne filmu, ktorou je hravý konverzačný a situačný humor. Celkom trefne si uťahuje z aristokratickej noblesy, kultu mladosti a sem tam aj z rozprávkových (či iných filmových) klišé. Rozprávkové reálie so sebou prinášajú viaceré špecifické momenty a scenáristi ich dokázali veľmi zábavne a zároveň aj zaujímavo využiť. Vari najšťavnatejšou postavou je rozmarná kráľovná. Julia Roberts tu dokazuje svoje komediálne a herecké kvality, len s výberom filmov je to u nej ako na horskej dráhe.
Ak by sme sa zaoberali hodnotami ako umelecký prínos, tak Snehulienka nie je ničím výnimočným či revolučným. Zamrzí však, že nemá ani potrebné kúzlo, ktoré by nám pomohlo zabudnúť na jej nedostatky a vďaka ktorému by sme sa k tejto rozprávke znova a znova vracali. A, napokon, posledná vec. Režisér sa rozhodol zaexperimentovať s bollywoodskymi prvkami, ale žiaden unikátny zážitok alebo posun to filmu neprinieslo, iba to z neho urobili niečo nezaškatuľkovateľné.
