Soľ zeme
Od bolesti k nádeji

Sebastião Salgado vyštudoval ekonómiu a v tomto odbore začal aj pracovať. Na služobných cestách pre Svetovú banku sa viackrát dostal do Afriky, kde začal fotografovať. V roku 1973, ako 29-ročný a už ženatý so svojou študentskou láskou Léliou, sa rozhodol zanechať povolanie ekonóma a venovať sa profesionálne fotografii.

Ekonomické základy využil aj vo fotografovaní. Z pôvodnej reportážnej fotografie pre rôzne periodiká prešiel na dokumentovanie sociálnych problémov, či už v rodnej Brazílii alebo inde na svete. Za svojimi fotografickými projektmi precestoval vyše 100 krajín. Výsledky svojich projektov zverejnil v knihách ako Iné Ameriky, Sahel, Robotníci, Migrácie alebo Genesis.

Vari najznámejšie Salgadove fotografie sú zo zlatej bane Serra Pelada v Brazílii. Salgado, vynikajúci rozprávač, opisuje svoje prvé dojmy z tohto miesta ako odkrývanie ľudských dejín. Pripomínajú sa mu stavby pyramíd, Babylonskej veže, Šalamúnove bane. Tisíce ľudských mravcov, pracujúcich s primitívnymi nástrojmi v obrovskej jame, naozaj vyvolávajú podobné asociácie. Podporuje ich aj Salgadovo obmedzenie na čierno-biely film.

Wim Wenders spolurežíroval tento životopisný dokument s fotografovým synom Julianom Ribeirom Salgadom. Nejde len o rekapituláciu života významného umelca. Cez šírku Salgadovho záberu sa vlastne predstavuje ľudská spoločnosť neskorého 20. a začínajúceho 21. storočia. Pre Wendersa je rovnako významná aj otázka úlohy fotografie ako takej, preto etymologický úvod o fotografii ako o maľovaní (alebo písaní) svetlom. Čo pri absencii farby platí pre Salgadove obrázky raz tak.

Fotografie z bane Serra Pelada a komentár k nim vidíme a počujeme už v prvých minútach filmu. To aby sa divák mohol pripraviť na úchvatný tematický a zemepisný rozsah Salgadovho diela, aby si uvedomil, aký silný záujem o človeka jednotlivca a ľudstvo ako celok spája režiséra s fotografom. Lebo práve ľudia sú podľa Wendersa soľou zeme.

Wenders prezentuje Salgadov životopis v klasickej chronologickej postupnosti: od spomienok na detstvo, cez štúdiá, zoznámenie a spolužitie s Léliou, fotografické začiatky, vlastné, čoraz náročnejšie a dlhodobejšie projekty. Emotívne Salgadove obrazy hladomoru v Saheli, rwandskej genocídy, juhoslovanskej občianskej vojny či horiacich ropných vrtov v Kuvajte počas prvej vojny v Perzskom zálive, smutne krásne a niekedy až neznesiteľne brutálne, dopĺňa pútavé Salgadovo rozprávanie, ktoré dodáva monochromatickým obrazom kontext, a Wendersove vlastné, takisto starostlivo komponované obrazy, keď sleduje Salgada pri súčasných expedíciách na rôzne konce zemegule.

Dôjde aj na chlapčenskú hru, keď režisér točí fotografa a fotograf fotí režiséra. Alebo hru s farbou: Wenders začína rozprávanie čiernobielo, aby po niekoľkých minútach v leteckom zábere ponad tropickú džungľu zaplavil obraz žiarivými farbami. Vo zvyšku filmu strieda jeden spôsob zobrazenia s druhým.

Salgadov filmový príbeh nekončí celosvetovou slávou, ktorej sa dočkal v 90. rokoch. Po dlhoročnom vystavovaní sa mnohým podobám utrpenia fotograf dospel k pesimizmu a depresiám: „Dejiny ľudstva sú dejinami vojen.“ Vrátil sa domov, kde ho na otcovej farme čakala iná katastrofa, ekologická: prales z detských spomienok zmizol a zem vyschla, premieňajúc sa na púšť. Poddať sa nešťastiu? Nie, Lélia prichádza s podivným nápadom a Sebastião sa mení na muža, ktorý sadí stromy.

Znovunačerpaná životná energia ho vedie k ďalšiemu dlhodobému projektu Genesis, pri ktorom sa regeneruje zo sociálneho fotografa na maliara prírody. Wenders konštruuje svoj dokument ako príbeh s katarziou, vykúpením, ak už nie bezproblémovo šťastným koncom. Podobenstvo o (viacnásobnom) obrátení.

---