Spider-Man: Cez paralelné svety
Bujná nálož kreativity

Pred piatimi rokmi vtrhol do kín prvý diel pavúčích dobrodružstiev Milesa Moralesa a vytrel všetkým zrak. Definoval frenetický štýl divokej akrobatickej animácie, ukázal čo všetko je možné predviesť v kreslenom svete a položil základy pre mnohopočetné cesty naprieč paralelnými svetmi, ktoré nasledovali aj jeho hraní kolegovia z Marvel univerza. Úspech na všetkých poliach zaklincoval Oscar pre najlepší animák roka.

Ako ale nadviazať na takto po všetkých stránkach vydarený, ba až prelomový kus? Na to našla odpoveď trojica režisérov Joaquim Dos Santos, Kemp Powers a Justin K. Thompson. Akcia je ešte zbesilejšia ako minule, dostali sme prepracovanejší príbeh s väčším množstvom postáv a grafika nás zavedie na hranicu možného. Nahliadneme do rôznych dimenzií monitorovaných prísne tajnou Spider-Society, ktorá dohliada na to, aby sa rôzne reality nerozpadli vo svojich základoch nepovoleným zásahom do príbehového kánonu.

Hlavným hrdinom tentoraz nie je len dospievajúci Miles, ale aj jeho milovaná Gwen, pričom obaja stíhajú ešte riešiť svoje komplikované vzťahy s rodičmi. Emocionálna línia príbehu spomalí a dá si na čas, aby mala ten správny citový dopad. A tak práve pomalšia vzťahová rovina je perfektným protipólom k nekonečnej náloži akrobatickej akcie. Už samotný prológ ukáže, že sa nachádzame v dôsledne premyslenom filme, ktorý ma za cieľ prekonať svojho predchodcu na všetkých frontoch a musím uznať, že sa mu to darí.

Hlavným záporákom je Spot, ktorý dokáže ovládať čierne časopriestorové diery, no veľmi si ho neužijeme. Z prvotne komického lotra sa postupne napriek minimálnemu priestoru stane Milesova najobávanejšia nemesis, ktorú neradno podceňovať. Jeho motivácia je pochopiteľná a to, v čo sa Spot vyvinie dokáže celkom slušne vydesiť. Zábavnú linku razom striedajú vážne obavy. Avšak súboje Spota so Spider-Manom mi prídu príliš chaotické, potešilo by menej divoké tempo. Divák má až príliš často pocit, že všetko čo sa udeje na plátne, nie je schopný celistvo navnímať.

To nekonečné kvantum rôznych spider verzií láka k opakovanému skúmaniu a nie je možné obsiahnuť všetky easter eggy na jeden raz. V tejto mnohovrstvovosti tkvie kúzlo moderného Spider-Mana. Oproti hranej verzii s Tomom Hollandom je naplno napumpovaná rôznymi nápadmi, ktoré si radi vychutnáte aj opakovanou projekciou. Bohaté dianie na plátne ešte umocňuje úžasná práca s hudbou skladateľa Daniela Pembertona, ktorý predvádza jeden z najlepších soundtrackov roka.

Vo filmovom svete sa nám náhle rozšíril neduh nedokončených príbehov na pokračovanie. Mohutným cliffhangerom skončilo nedávne Rýchlo a zbesilo 10, utnutie v najlepšom nás čaká aj v siedmej Mission: Impossible, a tak je tomu aj v aktuálnom príbehu pavúčieho muža. Gradujúce finále dáva tušiť, že sa zmieru len tak nedočkáme a budeme si musieť počkať až do jari 2024.

Scenáristická trojica Phil Lord, Christopher Miller a Dave Callaham sa však v skutku prekonala a naservírovala nám najúžasnejšie dobrodružstvo pavúčích hrdinov vôbec. Obávam sa len, či tá dávka kreativity nie je na divákov až príliš veľká porcia, čomu príliš nepomáha ani na animák obria dĺžka 140 minút. Pocit prevalcovania môže pominúť pri opakovanom sledovaní. Na jedenkrát je prelet cez paralelné svety až príliš obsiahly.