Spiderhead
Sci-fi, ktoré mohlo byť naozaj dobré

Traduje sa taký všeobecný úzus, že ak nechcete zažívať sklamanie, mali by ste prehodnocovať svoje očakávania, aby nenastal tvrdý stret s realitou. Tá býva totiž viac-menej vždy vzdialená a málokedy potešujúcim spôsobom. Spiderhead, tváriaci sa ako ambiciózne sci-fi s hviezdnym obsadením a veľmi schopným režisérom (Joseph Kosinski), jednoznačne vyčnieva z ponuky priemerných stratočasových filmov na Netflixe. Bohužiaľ po stlačení „play“ vás čaká škála mnohých sklamaní.

Film čerpá námet z krátkej poviedky Georga Sandersa situovanej v netradičnom väzenskom prostredí, ktorá rozohráva viacero tematických rovín. Primárnou myšlienkou je kauzálna súvislosť medzi zločinom a trestom a úvaha, kde končí trest a začína neľudskosť. V Kosinskiho filme sa ocitáme v architektonicky a vizuálne príťažlivom väzení, kde si svoje tresty veľmi neštandardným spôsobom odpykáva viacero väzňov. Každý z nich má veľkú mieru slobody, ktorá je vykúpená nezáväzným experimentovaním so základnými emóciami. Tento zaujímavý a futuristický námet dáva priestor scenáristom Rhettovi Reesemu a Paulovi Wernickovi (Deadpool, Zombieland) využiť potenciál príbehu, a vytvoriť tak pozoruhodné sci-fi – z nejakého dôvodu to však nie úplne vyšlo.

Jednou z hlavných postáv a zároveň akýmsi dozorcom v tomto väzení je Steve Abnesti (Chris Hemsworth), svojský vedec, testujúci na väzňoch psychotropné drogy. Tie majú umiestnené v ampulkách v spodnej časti chrbtice. Ich aktivácia spôsobuje obrovské návaly radosti, schopnosť zamilovať sa do kohokoľvek, dostať strach z najbanálnejšieho predmetu v miestnosti či prežívať neskutočnú bolesť vrcholiacu sebe deštrukčnými sklonmi. Pánom týchto ampuliek je práve Abnesti, ktorý pod zámienkou výskumu rozhoduje koľko, čoho a komu vpustí do tela.

Väzni sa nechávajú testovať dobrovoľne, pre väčšinu je to veľmi výhodný barter za špecifickú dávku slobody – v komplexe sa môžu slobodne pohybovať, môžu jesť čo chcú, obliekať sa ako chcú a vzájomne sa navštevovať. Pre niektorých väzňov je aj tak hlavným väzením vlastná hlava plná výčitiek z činov, ktorých sa dopustili. Jedným z takých je aj Jeff (Miles Teller), ktorý jazdou pod vplyvom spôsobil smrť svojej lásky a priateľov. Keď popri benevolentnom testovaní začne odhaľovať, že Abnesti zneužíva svoju pozíciu na ukojenie vlastných zvrátených amorálnych chúťok, začne pracovať na tom, ako ho zastaviť.

Potenciál Sandersovho námetu ponúkal možnosť rozohrať mrazivé psychologické sci-fi, ktoré mohlo rozpútať diskusiu o hraniciach slobodnej vôle, ale aj o ovládaní primárnych emócií. Možno na začiatku, kým sa divák zoznámi s prostredím, postavami a praktikami testovania, ide o zaujímavý príbeh, do istej miery napínavý a nezvyčajný. Nedostatok odpovedí na základné otázky nielen ohľadom postáv zo začiatku vzbudzuje zvedavosť, ale to len do chvíle, kým sa situácie a emócie nezačnú opakovať, čím sa akcia stane predvídateľná. Akoby nebolo kam sa posunúť a jediným východiskom bola samodeštrukcia.

Časom zisťujeme, že postavy a tiež vzťahy medzi nimi sú povrchné, nevieme si k hrdinom nájsť cestu, pochopenie a sympatie absentujú, pretože ich príbehy sú banálne, bez emócií, rovnako ako prostredie, v ktorom sa pohybujú. Priestory väzenia sú síce dizajnovo krásne, ale sterilné, necítiť z nich ani minimálny náboj nervozity, akéhokoľvek rozruchu, len prázdno a chlad.

Hemsworth s Tellerom by si možno aj chceli struhnúť spoločný herecký koncert, ale hoci sú dialógové scény intenzívne, akoby sa strácali v priestore. Akoby ich mal nakrútiť niekto iný, kto má väčší cit pre komornú atmosféru, ktorý zdá sa Kosinsky po pár megalomanských a úspešných blockbusteroch postráda. Všetko filozofovanie o etike a slobodnej vôli je neúspešné a stráca sa v slede akčných scén, ktoré sú vlastne veľmi nudné, pretože už vieme, ako skončia. Počiatočný mrazivý potenciál sa vytráca, v pamäti zostáva len excentrický Hemsworth v strelených okuliaroch a chytľavý soundtrack.

Spiderhead má v sebe ingrediencie, z ktorých sa dá uvariť veľmi, naozaj veľmi dobrý film. Herecké hviezdy, zaujímavý príbeh, šikovných scenáristov a skúseného režiséra. Niekde v procese sa však toto dokonalé cesto zgrclo do zopár akčných sekvencií prestriedaných intenzívnymi dialógmi o etike a traume v dizajnovo krásnych priestoroch. A to divákovi jednoducho nestačí. Zo všetkého chýba kúsok, no v konečnom dôsledku to spôsobuje, že príbehu ako celku chýba dosť veľa.

---