Originálny názov: Filth
Žáner: komédia, krimi, dráma
Minutáž: 97 minút
Krajina: VB
Rok: 2013
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Jon S. Baird
Scenár: Jon S. Baird, Irvine Welsh
Kamera: Matthew Jensen
Hudba: Clint Mansell
Hrajú: James McAvoy, Imogen Poots, Shirley Henderson, Jamie Bell, Iain De Caestecker, Emun Elliott, Eddie Marsan, Jim Broadbent, Joanne Froggatt, Natasha O’Keeffe, Pollyanna McIntosh, David Soul, Kate Dickie a ďalší
Ak si túto britskú drámu s kriminálnou zápletkou spojíte so škótskym spisovateľom Irwinom Welschom, autorom dnes už kultového Trainspottingu (1996, r. Danny Boyle), vrhne to na ňu ozrejmujúce svetlo. Explicitné násilie, vulgarizmu a inteligentný, ale spoločensky disfunkčný hlavný hrdina – všetky tieto prvky začnú byť povedomé. Ale kým Ewan McGregor v snímke z 96-teho padá na dno, aby od základov prebudoval svoj život, James McAvoy ako ľudská špina so značnou ťarchou psychických problémov stúpa, aby bol jeho pád o to tvrdší.
(Anti)hrdina filmu, Bruce Robertson (McAvoy), zamenil drogy za antipsychotiká a je rozhodnutý namiesto riešenia problémov svoju energiu vložiť do zhubnej snahy byť niečím viac ako len bezvýznamným členom škótskej spoločnosti, ktorou opovrhuje. Chce moc a vie ju manipulovať tak, aby mu sama skočila do jeho blahosklonne otvorených dlaní. Nie je detektívom edinburghskej polície len tak z dobroty srdca. Život je hra a dôležité nie je zúčastniť sa, ale vyhrať.
Diváka čaká defilé brutality, cynizmu, bezbrehého hedonizmu a, samozrejme, aj pokrútená logika, v ktorej sa všetko točí okolo sexu a Robertsonovej nadradenosti nad všetkými navôkol (ženami obzvlášť). Rýchle tempo a netrpezlivý strih sú dôvodom, pre ktorý sa epizódy spájajú v zrozumiteľný celok len s námahou. Vzhľadom na to, koľko podstatných informácií je zašantročených v detailoch, je až paradoxné, ako málo času nám film na ich „spracovanie“ dáva. Nielenže nedovoľuje divákovi, aby skúmal hĺbku Robertsonovej traumy, nenechá ho ani užiť si čierny humor, výborne napísané dialógy a už vôbec nie skvelé herecké obsadenie. Vystúpenia Jamieho Bella, Eddieho Marsana alebo Jima Broadbenta – nehovoriac o Jamesovi McAvoyovi, ktorý sa prekonáva každou scénou – by z menej uponáhľaného prístupu zaiste profitovali.
Kamera, strih a aj réžia sú rovnako arogantné voči divákovi, ako je náš hrdina-narcis voči svojmu okoliu. Ignorujú osobný priestor, divákovi sa vôbec neprispôsobujú a ten sa poľahky stane len nevoľníkom, pasívnym svedkom. Toto neohľaduplné tempo zvýrazňuje nevyhnutnosť a nezastaviteľnosť udalostí zobrazených vo filme. Rýchly, štýlový a extrémny – taký je Robertsonov život. Žiadna z postáv, ale ani my, nemáme šancu nazrieť do jeho vnútra a zastaviť jeho sebazničenie. Či šlo o zámer alebo o mimovoľný účinok tohto riadeného bordelu, ktorý Robertson nazýva svojim životom, neviem, ale ak mal film navodiť realistický zážitok zo stretnutia so sebestredným sadistom, potom uspel. Zmes fyzickej nevoľnosti a duševného zmätku po poslednej scéne nie je vylúčená.
Čo sa však filmu vôbec nedarí, je vytvoriť akékoľvek puto medzi divákom a Robertsonom – pričom práve to by mohlo posunúť Špinu do roviny nezvyčajne silného zážitku. Na druhej strane, nadhľad nezaťažený emóciami a nádejami v prospech ústrednej postavy by mohol upriamiť našu pozornosť na kritiku spoločnosti. Film si nekladie servítku pred ústa a Robertsonovým nevyberaným slovníkom otvára mnohé témy – rôzne sexuálne chúťky, všadeprítomnosť drog, potlačovanú agresivitu, ukrývaný rasizmus, latentnú homosexualitu. Ohromné tempo rozprávania však ani jednej z nich nedáva priestor, len ich stroho vyratúva. Kiežby tento film bol prepracovanou spleťou metafor.
Špina však zostala len tripom do Robertsonovej cynickej a chorej mysle. Vydestilovať z neho čokoľvek iné okrem bujarého portrétu rozkladajúcej sa osobnosti, môže byť nad rámec divákových síl a ochoty. Režisér Jon S. Baird azda dúfal, že excentrickosť príbehu samotného a skvelý McAvoy na uspokojenie diváka postačia. Megalomanská forma v tomto prípade zatienila do podstatné, pointu.
