Spojenci
„Navždy budeme mať Casablancu“

Keď dnes sedíte v kine na veľkorozpočtovom filme, ktorý nie je pokračovaním, prequelom alebo rebootom a dokonca nevznikol ani podľa komiksu, máte vlastne šťastie. Neznamená to, žeby Spojenci nemali svojich filmových predchodcov. Existuje široká tradícia vojnových špionážno-romantických príbehov, ktorej tróni legenda nad legendy Casablanca z roku 1942.

Miesto, kde stretávame ústredné dve postavy, je práve Casablanca. Kanaďan Max neďaleko mesta zoskočí s padákom. Prichádza sem zavraždiť nemeckého vyslanca. Nebezpečnú misiu má vykonať s francúzskou špiónkou Marianne. Dohromady ich zvedie okrem vzrušujúcej práce aj predstierané manželstvo. A keď už spolu trávia čas, aj sa do seba naozaj zaľúbia. Hviezdne obsadenie Spojencov nepriamo odkazuje na dvojicu z Casablancy: Bogarta zastupuje Brad Pitt a Ingrid Bergman iná neamerická kráska, ktorá sa presadila v Hollywoode, Marion Cotillard.

Láska dvoch výnimočne príťažlivých ľudí v čase vojnového ohrozenia všetkého vyzerá ako klasický filmový námet, stavajúci vzdušné zámky okolo traumatických historických udalostí. Robert Zemeckis akoby testoval, či sa na takto vykonštruovanú historku nájdu ešte diváci, či ich dokáže citovo zaangažovať. Robí dobre, že nám dáva dostatok času zoznámiť sa s oboma hlavnými postavami. Popritom sa nehanbí používať okázalé pomôcky: brutálne násilie v scéne atentátu, sex v aute uprostred piesočnej búrky.

Alebo Mariannin pôrod na ulici priamo počas náletu. Ten sa už odohráva v Hampsteade v Anglicku, kam sa Max s Marianne presunú po misii v Casablance. Zoberú sa napriek varovaniam Maxových kolegov v SOE (Special Operations Executive), že manželstvá medzi špiónmi nefungujú. Narodí sa im dcéra Anna, sú spolu šťastní. Kým sa nevynorí hlavný problém: podozrenie, že Marianne používa falošnú identitu a v skutočnosti pracuje pre Nemcov.

No vrátim sa ešte k efektom. Zo Zemeckisovej práce vyčnievajú tituly, kde majú komplikované špeciálne efekty veľký význam: Návraty do budúcnosti, Forrest Gump, Smrť jej pristane a ďalšie. Preto majú väčšinou aj zodpovedajúcu úroveň. V Spojencoch však ich kvalita kolíše, niektoré sú v poriadku (hlavne v noci alebo inom obmedzení svetla), niektoré sú príliš zjavné a vytrhávajú zo zaujatia. Už napríklad úvodný záber padáku klesajúceho na púštne duny pôsobí čudne, rovnako aj záber na rodinný piknik neďaleko trosiek nemeckého bombardéra.

Maxovo rozhorčenie z podozrenia voči Marianne je pochopiteľné. Vieme, že miluje ju, aj ich dcéru. Menej chápem jeho skratovú a neprofesionálnu reakciu. Max poruší priamy rozkaz a rozhodne sa zistiť pravdu sám. Aj keď kvôli nemu vyhasne život mladého vojaka, nezastaví ho to a ohrozuje životy ďalších. Ak by sa Max rozhodol inak, vznikla by príležitosť, aby film mohol kriticky komentovať akčného hrdinu vo vojnovom žánri.

Zemeckis a scenárista Steven Knight však chcú svoj film vyvrcholiť akčne a melodramaticky, a tak sa z dovtedy príkladného vojaka stáva individualistický hrdina, uprednostňujúci vlastnú agendu pred povinnosťou, službou vlasti, sám proti svetu a osudu. Ďalšou slabinou, ktorú odhaľuje až záver, ale je dôležitá pre zápletku ako celok, je pre mňa nedostatočná motivácia Marianninho konania. Upozorňujem, že už prezrádzam takmer vyústenie, odporúčam prestať čítať, ak sa na film ešte len chystáte.

Keď Marianne konečne odhalí Maxovi svoju identitu, bezprostredný problém – nemeckú špiónsku bunku v Hampsteade – Max zlikviduje za niekoľko minút. Marianne tvrdí, že sa jej vyhrážali smrťou ich maličkej dcéry. Lenže predstavme si, že by spoluprácu s nacistami iba predstierala a v prvej možnej chvíli by všetko povedala manželovi. Anna predsa nebola v stálom ohrození. Čo by sa asi stalo? Problém by bol vyriešený už v zárodku.

Proti tomu sa tvorcovia snažili poistiť. Nadriadený, ktorý Maxovi odhalí podozrenie voči jeho žene, hovorí aj o tom, že misia, ktorá ich zviedla dokopy, atentát na nemeckého vyslanca v Casablance, bola vlastne nacistickou sabotážou. Vyslanec bol v opozícii voči Hitlerovi a sami nacisti ho chceli mŕtveho. Bola Marianne nacistickou agentkou od začiatku? To sa zrejme snaží dôstojník naznačiť. Zároveň naznačuje, že vo velení SOE je banda neschopných hlupákov, ktorí pomáhajú Hitlerovi zbavovať sa jemu nepohodlných ľudí. Načo tam Maxa posielali vykonať takú nebezpečnú úlohu s neoverenou agentkou?

Možno by som bol ochotný prežrieť takéto otázky a uspokojiť sa s ponúknutými vysvetleniami, ale Maxov obrat na hollywoodskeho hrdinu nespútaného nijakými pravidlami, zameraného iba na vlastné rodinné šťastie, mi akosi odoberá chuť. Je to arogancia vpísaná do scenára, hrdinova tragická chyba. Príbeh potom môže logicky vyústiť do katarzie. Samotné dojatie by mi vôbec nevadilo, prečo by malo. Len by som k nemu rád dospel tak, aby sa mi pri tom Max nezhnusil. Bolo by zaujímavejšie sledovať, ako sa pokúša so skutočnosťou vyrovnať, akceptovať nevyhnutnosť, nie snažiť sa utiecť, zbaviť sa všetkej zodpovednosti. Osobne by ma to aj viac dojalo.

---