Šťastný človek
Zisky a obety

Čo všetko (ne)musí človek obetovať na ceste za osobným šťastím? Režisérka Soňa G. Lutherová v dokumente Šťastný človek mapuje takúto púť. V roku 2019 oslovila jej dlhodobého priateľa, grafického dizajnéra a spisovateľa Marvina s ponukou natočenia filmu o jeho tranzícii, t.j. procese postupného vyjadrenia vlastnej rodovej identity. Neľahká, často najmä politicky zneužívaná téma sa však v tomto prípade dostala do dobrých rúk.

Autorka, ktorá je zároveň aj vedecká pracovníčka v oblasti sociálnej antropológie, nachádza vhodný prístupový kľúč pre tento film plný empatie. Možno aj vďaka jej skúsenostiam z absolvovaných výskumov týkajúcich sa života trans detí na Slovensku. Je nutné podotknúť, že odhliadnuc od akokoľvek blízkych vzťahov s hlavnou postavou, by pre dokumentaristu zaoberajúceho sa citlivými témami mali platiť určité etické zásady. Za posledné roky nie je Šťastný človek jediným pokusom o osvetu v našich končinách. V roku 2022 Česká televízia prišla s dokumentárnou minisériou V inom tele, kde je prítomnosť etickej dokumentaristiky naozaj diskutabilná.

Nielenže tvorcom V inom tele chýba citlivejší prístup k postávam, ale preberaná tematika je divákovi podávaná často nekorektne. Nemyslím si, že by sa transgender komunita cítila po vydaní danej série viac videná a rešpektovaná. To sa však dozaista nedá povedať o Lutherovej dokumente. Audiovizuálne dielo podobného charakteru nám na Slovensku chýbalo. Aj napriek tomu, že v dokumente nie je expresívne vyjadrené postavenie transrodových ľudí v našej krajine, ich komparácii s progresívnou západnou spoločnosťou sa miestny divák nevyhne.

V čom je príbeh Šťastného človeka tak špeciálny? V ničom. Predtým, než si moje slová niekto zle vyloží, ponúkam vysvetlenie. Režisérka zavrhla pomerne zaužívanú stratégiu tvorcov izolovať transrodovú osobu od zvyšku sveta, resp. jeho rodičov, partnera, detí, zamestnávateľa… Cieľom diel v danom prípade je samozrejme zamerať sa výlučne na proces tranzície a vnútorný svet osoby, avšak ten je tvorený z veľkej časti vplyvom okolia, na ktoré sa akoby zabúda. Vo výsledku má divák problém stotožniť sa s protagonistom odtrhnutým od vlastného života. Lutherová, naopak, ťaží maximum z bežných situácií a obyčajných interakcií Marvina s okolím, na pozadí ktorých rozpráva o operácii či hormonálnej terapii. Skrz rodičovské a partnerské vzťahy podporuje väčšiu univerzálnosť príbehu.

Ide o intímnu výpoveď rodiny, v ktorej jeden z rodičov prechádza tranzíciou, bez prítomnosti nepríjemných a drzých otázok. Marvin sa narodil v ženskom tele, priviedol na svet dve deti a žije v manželskom zväzku s mužom Ivanom. Neoddeliteľnou súčasťou pre rozprávanie príbehu je práve manžel, jeho očakávania a obavy, ktorým sa však rozhodne čeliť. Dokumentárna spoveď hlavnej postavy sa neodohráva v sterilne bezpečnom priestore filmového štúdia, režisérka vstupuje s kamerou priamo do každodennej rutiny danej domácnosti. Štáb sa však od začiatku dostáva do symbiózy s celou rodinou a prvotriedne rešpektuje ich súkromie (tváre detí na kamere ani raz nevidno). Všetko aj napriek tomu, že rodinu pozorujeme i pri tých najbežnejších a najviac otravných činnostiach, ako je umývanie riadu či vešanie bielizne. Rodinný život má mnoho podôb a pre divákov s hmlistou predstavou o trans komunite je veľmi zmysluplné uvedomiť si, ako aj napriek tomu všetci podobne žijeme. Účel opakovania daných scén je jasný, avšak film kvôli nim stráca dynamiku.

Fotogenické ulice a okolitá krajina švédskeho Göteborgu, kde rodina žije, hrajú do karát okulahodiacej vizuálnej stránke diela. Severská príroda vo filme slúži na doznenie, ba aj samotné odkomunikovanie prítomných zložitých ľudských pocitov. Špeciálne scéna, kde partneri skúšajú chôdzu po lane uprostred lesa pre mňa predstavuje samotné srdce dokumentu, avšak pokus o vizualizáciu určitej metafory je až príliš prvoplánový. Na diváka vyslovene kričí ústredná myšlienka titulu – Láska je ako chodenie po tenkom ľade. Ľad sa pod nami môže kedykoľvek prepadnúť, avšak človek je pre šťastie ochotný toto riziko prijať.