Originálny názov: The Tree of Life
Žáner: fantazíjna dráma
Minutáž: 138 minút
Krajina: USA
Rok: 2011
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Terrence Malick
Scenár: Terrence Malick
Kamera: Emmanuel Lubezk
Hudba: Alexandre Desplat
Hrajú: Brad Pitt, Sean Penn, Jessica Chastain, Joanna Going, Jackson Hurst, Fiona Shaw, Crystal Mantecon, Tamara Jolaine, Hunter McCracken, Dustin Allen a ďalší
Každý nový film Terrencea Malicka je sviatkom. Ak už pre nič iné, aspoň kvôli zriedkavosti Malickových nových filmov. Prichádzajú ako sviatky – teraz nemyslím slovenské štátne – raz za čas. Treba si na ne počkať, nechávať sa kočírovať všednosťou, striedaním stereotypných dní a štandardných hollywoodskych „produkcií“. Dá sa na ne tešiť, tak ako sa deti tešia na Vianoce. Keď vyrastú, sviatok sa zmení skôr na ďalšiu otravu, pretože v živote je máločo hnusnejšie ako silená láska a pokoj. Stále je však lepšie mať Vianoce raz do roka ako každý deň. Potom by to už totiž neboli Vianoce. A Malickov 30-ty film by nebol taký, aký je Strom života.
Na filmových festivaloch sa dá robiť veľa vecí, napríklad sa môžete votrieť na nejakú tú slávnostnú recepciu a poriadne sa zadarmo nadžgať. (Recepcia je ináč fascinujúci ekonomický jav, ktorého fungovanie by mohlo veľa napovedať pri hľadaní riešení súčasnej krízy kapitalizmu.) Na festivaloch môžete vystupňovať svoju fyzickú kondíciu (behom z jednej kinosály do druhej). Aj intelektuálnu: stačí počúvať zasvätené výklady rôznych „uvádzačov“, expertov, kritikov atď. Nadmieru ochotne vás poučia napríklad o tom, že vo filme hrá hudba a že vám nevrátia vstupné, ak sa rozhodnete odísť pred záverečnými titulkami. (Festivaly, na rozdiel od recepcií, stoja peniaze.)
No a keď doznejú slová mudrcov, v zdraví pretrpíte imbecilné festivalové znelky a usalašíte sa tak, aby sa vám podarilo zrakom obsiahnuť aspoň dve tretiny plátna, nastáva ten zvláštny moment, kedy začína film – väčšinou prvým záberom – a vám sa hlavou rozbehnú myšlienky typu „jéééj, popiči“ alebo „hm, tak toto asi nie“ alebo „kruci, už vypni ten mobil“. Áno, moment, kvôli ktorému zrejme ešte ľudia vôbec chodia do kina. Strom života vám tento moment prehĺbi a predĺži biblickým odkazom a pomalým rozbreskom, pripomínajúcim svetelnú hru, keď sa rozospatí dívate na svet prižmúrenými zalepenými očami.
Biblické odkazy, modlitby a vôbec s náboženstvom späté vyjadrovanie ostanú vo filme vo forme monológov, dialógov, voiceoverov atď. v podstate nafurt, silne podporené hudbou, pochádzajúcou alebo viažucou sa k západnej sakrálnej/klasickej tradícii. Takisto nafurt (teda pokým snímka trvá) zostáva aj ono obrazové čosi, lebo Malick naplno využíva premenlivý, nestály charakter filmového obrazu. Čiže často neviete presne určiť, na čo sa vlastne dívate – galaxia? termonukleárna reakcia? náraz meteoru do planéty? – tieto obrazy sú ľudskému oku aj v ére kanála Discovery pomerne neprístupné (teda len sprostredkované). V prípade, že sa Malick konvenčnejšie venuje humánnym predstaviteľom svojho archepríbehu, aj tam je jeho spôsob snímania ako keby jedným slovom letmý. Fanúšičky a fanúšikovia Brada Pitta tak môžu byť celkom nešťastní, lebo kamera sa mu tu veľmi nesnaží lichotiť – ani počtom detailov ani zakrývaním vrások, hlavne v scénach, kde sa filmový pán O’Brien približuje Pittovmu reálnemu veku.
Azda mi odpustíte jeden podpásový spoiler: dinosaury vymrú. Ono, musel som to povedať, kebyže nemáte doteraz ani len predstavu o širokopásmovosti a ambíciách Stromu života. Orientujte sa podľa názvu: prastarý mýtický symbol veškerenstva, Yggdrasil – ak chcete. Zdanlivo s baletnou ľahkosťou Malick zasadzuje situáciu bežnej americkej malomestskej rodinky 50. rokov 20. storočia do časopriestoru, aký sme zatiaľ schopní definovať. To približne znamená, že Strom života predstavuje – tak metaforicky ako aj v reálnom Malickovom výsledku – spojnicu mikro- a makro-sveta, ešte v iných použitých termínoch spojnicu „milosti“ a „prírody“. Od toho potom pramenia obrazy majestátnych galaxií, vybuchujúcich sopiek v kontraste s naháňaním motýľov a pusami na dobrú noc (a hlučnými rodinnými hádkami). Tá ľahkosť je zdanlivá, pretože nazhromaždený materiál zrejme prešiel zložitým výberom (ani nehovoriac o digitálnej tvorbe niektorých svetov a tvorov). Nakoniec, aj balet je ľahký len zdanlivo a Malickovi slúži ku cti, ak jeho film pôsobí, akoby si ho skutočne odžil.
Samozrejme, len ťažko si mohol odžiť Veľký tresk a niekoľko nasledujúcich miliárd rokov vývoja vesmíru, ale jeho charakteristika rodinných vzťahov, hoci skečovitá, je veľmi presná. Staré zlaté časy, keď ešte deti rodičom vykali (prípad aj mojich starších súrodencov) a rodina obedovala pokope (aj môj prípad, kým otcovi viac neulahodilo „O päť minút dvanásť“ či „Na telo“). Patriarchálna autorita a nedeľné omše boli aj u nás – teraz myslím Slovensko – pevnou súčasťou „životného štýlu“ a do istej miery stále sú. Vesmír bol zdanlivo sporiadanejší. Žitie v chaose a neistote vyčerpáva. (Aj preto nežijeme večne. Nedokážeme sa prispôsobovať donekonečna. A vesmír sa málokedy prispôsobuje nám.)
V našom myslení, konaní a zákonite v našom umení my ľudia zvykneme byť až bohapusto sebastrední. Strom života zobrazuje pokoru, úctu ba až úžas z vecí, ktoré nás natoľko presahujú, že ak ich aj môžeme ovplyvniť, len ťažko – ak vôbec – nám bude dané pochopiť, čo sme vlastne urobili. Čo všetko musí byť človek schopný odignorovať, aby mohol pokračovať vo svojom smiešnom živôtiku. Máme sa tešiť alebo sa desiť toho, čo je väčšie ako my? Je to naša nádej alebo prekliatie? Ak nájdete v tomto filme odpovede, fajn. Ale neradím vám ich tam očakávať. S Jóbom ešte Boh hovoril priamo. Staré zlaté časy.
