Originálny názov: Knowing
Žáner: thriller/dráma/sci-fi
Minutáž: 121 minút
Krajina: USA
Rok: 2009
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Alex Proyas
Scenár: Ryane Douglas Pearson, Alex Proyas, Start Hazeldine, Juliet Snowden, Stiles White
Kamera: Simon Duggan
Hudba: Marco Beltrami
Hrajú: Nicolas Cage, Rose Byrne, Chandler Canterbury, Lara Robinson
Alex Proyas sa vracia. A je to ten explozívny druh návratu. Režisér, ktorý sa predstavil dnes už kultovými snímkami Vrana a Smrtihlav a mainstreamovou adaptáciou klasiky Isaaca Asimova, Ja, Robot, sa rúti do našich kín s veľmi špecifickou záležitosťou. Rovnako ako predchádzajúce projekty, aj Štvrté proroctvo inklinuje k temnejšej/mysterióznej tematike, no práve v Proaysových rukách sa formuje nová definícia mysteriózneho film. Celý príbeh sa ako taký vymyká ktorejkoľvek žánrovej škatuľke. Namiesto priameho manifestovania konkrétneho žánru, ich hybridizuje, čím vytvára pestrofarebnú diverzitu. Základnými ingredienciami je sci-fi, horor, thriller, mysteriózny film a v menších množstvách sa objavuje i dráma/melodráma. Výsledný efekt je koláž žánrových klasík i súčasných mainstreamových záležitostí formujúci zábavný film pridanou hodnotou, filozofickým traktátom.
Všetko začalo pred päťdesiatimi rokmi, kedy malá dievčina dramaticky načmárala zdanlivo náhodné číslice na papier, ktorý sa ocitol v časovej kapsule. V roku 2009 dôjde k slávnostnému otvoreniu kontajneru obsahujúceho predstavy detí o budúcnosti. Číselný kód sa dostane do rúk syna profesora Johna Koestlera. Mladý Caleb si ho prinesie domov. V euforickom alkoholovom opojení jeho otec prepíše všetky číslice na tabuľu, kde mu udrie do očí sedemciferné číslo 9112001. Prostredníctvom vševedúceho Googlu učiní šokujúce odhalenie: dátum útoku na svetové centrum. Pri postupnom dešifrovávaní sa profesor astrofyziky stretáva s najväčšími katastrofami, ktoré sprevádzali ľudstvo od roku 1959, od vzniku proroctva. Po prebdenej a pregooglenej noci mu zostávajú posledné tri dátumy, ktoré už klopú na dvere. A zatiaľ za dverami postáva iba armáda otáznikov.
Projekt Štvrté proroctvo absolvoval dlhú cestu na strieborné plátno. Pôvodne pripravovaný film štúdiom Columbia Pictures sa dostal pod patronát Summit Entertainment, ktorý najal nových ľudí na prepísanie scenára a jeho realizáciu. Zhruba okolo roku 2005 sa dostal na scénu Alex Proyas aj s pracovnou verziou vlastnej predstavy filmu. Výber Proyasa na post režiséra ovplyvnili jeho predchádzajúce skúsenosti z projekotv Vrana a Smrtihlav, temne orientované mysteriózne thrillery. Práve v Štvrtom proroctve dostal režisér možnosť inovovať a aktualizovať svoj štýl. Prvotná idea bola nakrútiť film v duchu legendárneho Exorcistu Williama Friedkina, rešpektujúc žánrové zákonitosti nadprirodzeného thrilleru, slovami režiséra ,,stretu realizmu s nadprirodzenou premisou.“ Tvorcom sa však podarilo rozsiahlejšie dielo.
Revidovanie thrillerov/hororov sedemdesiatych a osemdesiatych rokov bolo dosiahnuté pohrávaním sa so žánrovými klišé. Okrem prekonávania časovej priepasti z konca minulého storočia a dvadsiateho prvého storočia v 121 minútovom filme, sa filmárovi podarilo vyextrahovať notoricky známe aspekty aj z národne odlišných žánrov (americké vs japonské). Kde na jednej strane pracuje s tzv. doomsday alebo katastrofickými prvkami, zručne do nich vkladá modelové prvky japonských hororov . (Už v úvode sa objavuje malá dievčina, podozrivo pripomínajúcá protagonistky kultových filmov ako Nenávisť, či Kruh.) Do heterogénnej koláže postupne zapracováva aj duchárske nuansy a aspekty popularizované hlavne režisérom M. Night Shyamalanom.
Demonštráciou žánrovej i medzižánrovej diverzity vytvára pôsobivého kríženca zloženého zo známych šablón a modelov, ktorý aj napriek domnelej predvídavosti dokáže neustále prekvapovať. Štvrté proroctvo sa pohráva s divákom, láka ho na ilúziu predvídavosti, len aby využilo moment prekvapenia a polapilo ho dekonštrukciou a vyvrátením žánrových predlôh. Zlé jazyky by mohli obviniť Proyasa z plagiátorstva. Šlo by o veľmi krátkozraké tvrdenie, pretože remeselná práca sa stretáva s tvorivým prístupom vytvárajúcim časový oblúk spájajúci počiatky moderného hororu/thrilleru a moderného mainstreamu a zároveň aj mapuje žánrovú expanziu.
Atmosféra filmu je presiaknutá paranojou hlavnej postavy, naturalistickou akciou a súbojom s časom. Tieto tri základné ingrediencie vytvárajú výbušnú zmes zvratov a prekvapivých odhalení. Hlavný hrdina objaví apokalyptické proroctvo a prejaví sa uňho mesiášsky komplex. Okolie však neberie jeho predpovede vážne. Riadiac sa heslom ,,čo si človek neurobí sám, to nemá“, sa púšťa do záchranných akcií na vlastnú päsť. Akčnosť filmu vybočuje zo zaužívaných koľají a aj napriek explicitnosti násilia nedochádza ku ,,gore“ efektom, teda násiliu figurujúcemu v béčkových hororoch ako Hostel, či Saw.
Oveľa efektívnejšie ako detailné zábery mrzačenia je použitie estetiky dokumentu. Čo najprv vyzerá ako referencia na Nezvratný osud, postupne prechádza do inšpirácie Potomkami ľudí. V prvom katastrofickom výjave režisér zamestnal frenetickú kameru a v pôsobivom dvojminútovom zábere umožnil divákom pocítiť na vlastnej koži spleť šoku, strachu, chaosu a bezmocnosti. Vkladaním hyperakčných intermezz sa snaží vyostrovať rytmus rozprávania, rýchlo a efektívne graduje napätie aj bez toho, aby sa diváci museli nutne identifikovať s hlavným hrdinom a sympatizovať s ním. Týmto spôsobom sa rýchlo a ľahko dosahuje filmový ekvivalent divokej horskej dráhy.
Ako som spomenul už vyššie, Štvrté proroctvo nie je len o zábave, napätí a zvratoch. V niektorých momentoch je mysteriózny thriller utláčaný filozofovaním nad jednou z najdiskutovanejších otázok: slobodná vôľa vs. determinizmus. Záhadný list spúšťa i vnútorný boj hlavnej postavy, ktorý je prenesený aj na divákov. Náhoda neexistuje a všetko je predurčené? Máme vlastný život vo svojich rukách? Je osud božská entita? Môžeme ešte niečo zmeniť alebo je náš boj vopred prehraný? Aj napriek zjavnému fatalizmu je hrdina hnaný neustále vpred rodičovským pudom i pudom sebazáchovy, nevzdáva sa za žiadnych okolností. Klbko tajomných udalostí kulminujúcich okolo predpovedných dátumov dovedie hrdinu k osvieteniu. Ambivalentná povaha ,,osvietenia“ sa môže niekomu javiť ako rezignácia, ostatným ako vyrovnanie sa so svetom a posun na vyššiu úroveň bytia. No film ponecháva dostatočné miesto na subjektívnu recepciu i diskusiu.
Na výnimočnosti filmu pridáva kvalita obrazu, nakoľko sa nakrúcal modernými RED1 kamerami, a aj napriek relatívne malému rozpočtu (50 miliónov dolárov nie je až tak veľa na film s množstvom sci-fi prvkov) sa podarilo pripraviť presvedčivé efekty.
Film je určite významný aj pre predstaviteľa hlavného hrdinu, Nicolasa Cagea, ktorý po rade nešťastných úloh a filmov (Rituál, Ghost Rider, Next…) pripomenul divákom dôvod, prečo si ho väčšina kedysi obľúbila, aj keď od prekonania svojho vrcholného výkonu z filmu Adaptácia má ďaleko. Postave profesora Koestlera zahynula žena v hotelovom požiari a na výchovu syna zostal iba sám. Konzekvenciou nešťastného požiaru je Koestlerovo odvrátenie sa od viery, čo priamo implikuje aj odvrátenie sa od rodiny, keďže jeho otec je pastor. Toto pozadie umožňuje vznik druhého plánu, v ktorom sa odohráva rodinná dráma rútiaca sa do melodrámy.
Cage dominuje hlavne civilným hereckým prejavom, no až príliš často si vypomáha svojimi legendárnymi ,,psími očami“ a sem-tam prehráva, čím narúša celkovú atmosféru a napätie. Celý film aj napriek prvkom sci-fi, hororu, suspense thrilleru sa nesie v duchu drámy, no Cageov výraz zbitého psa vyvoláva uškŕňací reflex. A smiech rozhodne nie je očakávaná reakcia pri tragických výjavoch.
Aj napriek vlažnému prijatiu je Štvrté proroctvo zaujímavým a pôsobivým remeslom. Od originálneho príbehu má ďaleko, no inovatívne recyklovanie modelových klišé, žánrových stereotypov v kombinácii s Proyasovým citom pre atmosféru a zahrávanie sa s divákmi vytvára podmaňujúci zážitok, ktorý nie je len o zábave.
