Originálny názov: Submarino
Žáner: dráma
Minutáž: 105 minút
Krajina: Dánsko, Švédsko
Rok: 2010
Prístupnosť: MP 15
Réžia: Thomas Vinterberg
Scenár: Jonas T. Bengtsson, Tobias Lindholm, Thomas Vinterberg
Kamera: Charlotte Bruus Christensen
Hudba: Kristian Eidnes Andersen
Hrajú: Gustav Fischer Kjærulff, Sebastian Bull Sarning, Mads Broe Andersen, Jakob Cedergren, Peter Plaugborg, Patricia Schumann, Morten Rose, Henrik Strube, Helene Reingaard Neumann, Dar Salim a ďalší
Stalo sa vám v detstve niečo smutné, ba priam tragické, čo by ste radi zmazali zo svojho života? Ak áno, tak vedzte, že nie ste jediní, ktorí si do života berú traumu. Z chladného severu k nám prichádza mrazivá snímka o dvoch neusporiadaných životoch. Natočil ho dánsky režisér Thomas Vinterberg, jeden zo zakladateľov filmárskeho hnutia Dogma 95 proklamujúceho návrat k jednoduchosti filmu, ktorého centrom má byť namiesto efektov a postprodukcie závažný príbeh a ľudská psychika. Submarino je ponorkou, ktorá sa občas vynorí z vody, no väčšinu času musí aj tak tráviť pod hladinou. Dvaja bratia žijúci s bremenom ťažkého hriechu z detstva. Podarí sa im vkročiť na správnu cestu životom?
Predmestie Kodane, v ktorej sa väčšina príbehu odohráva, evokuje bezútešnosť, pochmúrnosť, stagnáciu v čase. Atmosféru psychologického chladu dopĺňa aj chladné ladenie farieb. Odtiene modrej či sivej cez použitý filter putujú so svojimi hrdinami všade, kam sa pozrú, reflektujú ich márnu snahu odlepiť sa k teplejším farbám budúcnosti. Je to svet, v ktorom sa musia so životom vyrovnať dvaja súrodenci bijúci sa so škvrnou minulosti.
Nick, navrátilec z väzenia, (Jakob Cedergren) je chlap, ktorý si niekedy dá pivo, občas sa nechá utešiť blonďavou susedou, trávi veľa času v posilňovni. Pohybuje sa v priestore, v ktorom má možnosť zhliadnuť podobné ľudské trosky, akou je on sám. Predsa len je však v jeho výraze niečo, čo ho odlišuje a zároveň dištancuje od ostatných. Je to uvedomovanie si svojej situácie, mentorský prístup k ostatným troskám, určitá snaha o poctivý život založený na spravodlivosti.
Jeho mladší ovdovelý brat (Peter Plaugborg) sa stará o Martina (Gustav Fischer Kjærulff), svojho malého syna a popritom je závislý na drogách. Vnímavý Martin to samozrejme vidí, no otec naďalej žije svoj neusporiadaný život, kvôli ktorému čoraz viac prehliada základné potreby svojho syna. Vidina odpútania sa od reality ho dostáva do pavučiny priekupníctva s drogami, z ktorej už niet úniku ani napriek tomu, že v mori kodanskej spodiny naráža na svetlo v podobe jedného záchranného kolesa za druhým.
Submarino je kritikou spoločnosti, ktorá nedokáže fatálnym odsúdencom z okraja spoločnosti poskytnúť víziu nového života, ale ich dusí v prostredí, z ktorého nevidno nad hladinu. Vinterbergov v poradí šiesty hraný film však upozorňuje aj na spätosť životných skúseností s ich zákonitým odzrkadlením v budúcnosti. Nick na seba v trpiteľskej polohe nezmyselne preberá zodpovednosť za vraždu, ktorú nespáchal. Snaží sa teda na jednej strane chrániť tých, ktorí trpia podobným spôsobom, a zároveň sa od nich navždy odpútať. Je to človek, ktorý vie jedine trpieť a dvíhať činky, chce byť obetným baránkom, výkrikom sociálneho kontextu.
Réžia často necháva doznieť určité zábery, pri ktorých sa, aspoň skryto, s odstupom, znásobuje mrazivý dojem príbehu. Vinterberg v napätých chvíľach využíva umiernenú, no sémanticky nasýtenú transfokáciu, na zrýchlenie tempa využíva napríklad spolujazdu kamery. Príbeh sa, ako to už na severe býva, nikam neponáhľa. Dávkuje sa v nízkych porciách, aby v záverečnej scéne ponúkol katarzné vyvrcholenie, zmierenie sa so životom, tragickú nevyhnutnosť obety, ktorá môže, ale i nemusí prebudiť nádej vo vzťahu k budúcnosti.
Celkovo je spracovanie látky, žiaľ, príliš chladné, zaťažené na odstup, na uzavretý, prípadne regulovaný priechod emócií. V žiadnom prípade nejde o film pre diváka, ktorý očakáva výraznú excentrickosť pocitov. Vinterberg síce emócie rad radom vymenúva, ale skrýva ich v tvárach pohnutých osudov, v premýšľavom varírovaní hudobných motívov, v pohľadoch zúčastnených očí. Submarino je film, ktorý skrýva emócie v prospech komornosti drámy, v ktorej sú emočné exhibície nahradené čistou filmárčinou.
Bratom z okraja spoločnosti, ktorí majú svoje malé tajomstvá, sa v pokročilom štádiu príbehu skríži cesta, aby ju vzápätí jeden z nich nadobro uzavrel. Všetko, čo sa človeku v živote prihodí, má teda podľa Vinterberga význam pre jeho nakladanie s budúcnosťou. Ak je v detstve svedkom tragédie, za ktorú sa dokonca viní, čaká ho život, pred ktorým bude utekať dovtedy, kým nenarazí na dno.
