Susedia © 2021 ASFK
Kurdsko-švajčiarsky režisér Mano Khalil, ktorý po štúdiu na FAMU v Prahe istú dobu pracoval aj na slovenských televíznych projektoch, sa svojim najnovším autorským filmom vracia do audiovizuálneho prostredia Slovenska. Jeho snímka Susedia, je silnou osobnou výpoveďou. Pracuje v nej s emóciami diváka a ťaží zo svojich sýrskych koreňov. Sám uvádza, scenár nosil v hlave 30 rokov a ťaží najmä z vlastných životných skúseností.
Susedia nás po rýchlom úvode zoberú štyridsať rokov do minulosti, do (stále) komplikovaného územia severnej Sýrie na hranice s Tureckom, kde žijú najmä Kurdi spoločne so židovskou menšinou. Zatiaľ stíhate? Bude sa to ešte komplikovať. Snímka je odrozprávaná optikou iba šesťročného Sera (Serhed Khalil), keď sa pomocou retrospektívy dostávame do jeho trpkosmiešneho dospievania v naozaj nehostinnom prostredí. Sero je obyčajný nezbedný chlapec, ktorého nebaví škola a sníva najmä o elektrine a televízii, aby mohol sledovať kreslené filmy. Sero nastupuje do dedinskej školy, kde prichádza nový fanatický učiteľ oddaný arabskému socializmu. Mladý hlavný hrdina mimo otravnú školu zažíva kopec nevinnej zábavy i prvé náznaky dospievania. Má milujúcu rodinu, dobrých priateľov, šibalské nápady a veľké sny. Dedina je celý jeho svet, pretože o tom vonkajšom toho veľa nevie. Divák sleduje skrz nevinné a veľké oči malého Sera jeho prvý školský rok so všetkými radosťami i strasťami.
Susedia sú od prvého momentu jasnou osobnou výpoveďou, ktorá skrýva neuveriteľne silný ľudský príbeh. Režisérovi a scenáristovi v jednej osobe sa podarilo naratívnu i vizuálnu stránku vybalansovať na hranici láskavej komédie plnej správne načasovaného humoru v kontraste s extrémne silnou a emocionálne vyčerpávajúcou drámou, ktorá doslova bolí a núti k slzám. Správne namiešaný mix tak na dvoch hodinách ponúka komplexný filmový zážitok. Dotýka sa hneď niekoľkých nosných tém, cez globálne až po silno individuálne. Film je viac než dôstojnou reprezentáciou či už detskej nevinnosti, ale i ľudskej krutosti.
Jemne pohybujúca sa kamera dokonale sníma pútavé lokácie (natáčané v irackom Kurdistane), podčiarkuje nevinnosť hlavného hrdinu a zážitok umocňuje aj melancholická hudba. Herecké výkony sú viac než uveriteľné, k čomu dopomáha množstvo nehercov a najmä mladý Serhed Khalil doslova kradne každú scénu, v ktorej sa objaví. Režisér stavil na autenticitu, čerpá z vlastného detstva a na filme to je cítiť.
Snímka môže pôsobiť trochu zmätočne, najmä pre divákov, ktorí nemajú aspoň základné znalosti o historickom i súčasnom kontexte arabsko-kurdských reálií, no využíva šikovné scenáristické kľučky, aby vysvetlil príbeh doslova každému. Veľmi umne tak učiteľova prednáška, či chystané divadelné predstavenie v škole dopomáha divákovi k pochopeniu konania a motivácií jednotlivých postáv. Aj tak je však možné, že divák môže najmä v prvej tretine príbehovo tápať.
Film Susedia sa otvára s láskavým humorom, no postupne diváka doslova vezme na horskú dráhu emócií. Snímka mi sladkou detskou nevinnosťou i pátosom trochu pripomínala môj obľúbený Kino raj od Giuseppeho Tornatoreho. Dá sa jej odpustiť preháňanie a prehrávanie, či až príliš rozprávkovo ladené a triviálne epizódne postavy. Tie odľahčujú ťaživú tému vojny, ľudskej krutosti a straty nevinnosti i vlastnej identity. Skrz detskú optiku Susedia ukazujú, aký je dospelácky svet nespravodlivý, škaredý a krutý, no zároveň obsahuje aj to najdôležitejšie, čo chýba zrejme na celom svete – spolupatričnosť, rešpekt, vnútornú krásu a nádej.
