Svetloplachosť
Život pretrvávajúci v temnote

Do kín prišiel nový film Pavla Pekarčíka a Ivana Ostrochovského. Svetloplachosť stihol získať ocenenie na festivale v Benátkach a cenu festivalu dokumentárnych filmov v Jihlave. Okrem toho je aj slovenským kandidátom na Oscara.

Dovolím si povedať, že ho určite musíte vidieť. Zvyšuje hladinu citlivosti a lásky k svetlu.

Film začína statickým záberom s robotníkmi. Snažia sa pracovať, vystrašia ich však výbuchy v blízkosti. Ide o jeden z minima záberov natočených v exteriéri. Zvyšok snímky divákov ponorí do uzavretých priestorov Charkivského metra.

Sledujeme mladého chlapca Nikitu a jeho život s rodičmi v podzemných tuneloch. Umývajú si tam vlasy, varia, spia, hrajú sa a nudia sa. Nikita začne strácať energiu a spolu s mamou idú na návštevu sestričky, ktorá pravidelne ošetruje v metre. Zistí sa, že Nikitovi chýba vitamín D a rozptýlenie z ponurej reality.

Chlapčekov život v metre zmení Vika – dievčatko s kúzelne hrajúcimi plyšavymi uškami na hlave. Spolu trávia veľa času, hrajú sa a sledujú TikTok. Vika má povolenie raz za čas ísť von z metra, Nikitovi to rodičia prísne zakázali. Slnko mu akútne chýba. Jeho nová kamarátka sa však stane náhradou svetla. Chvíle spoločnej radosti mu prinesú odhodlanie zážiť slnečné lúče aj napriek rodičovským zákazom.

V komentári pre TASR Ivan Ostrochovský povedal: „Chápal som, že Ukrajinci si asi sami natočia veľké hrdinské príbehy, chceli sme nájsť malý ľudský príbeh na pozadí vojny.“ Pekarčík a Ostrochovský však mali veľkú výhodu oproti ukrajinským režisérom – odstup. Podarilo sa im vyrozprávať príbeh o láske, jemných citoch a neustálej snahe žiť napriek všetkému. A to na pozadí strašidelnej temnoty a smrti. Príbeh divákov nerozplače kvôli ľútosti, ale skôr vyvolá obdivuhodné slzy radosti – život stojí za to, aby sme zaň bojovali, chránili ho a starali sa oň. Je plný krehkých momentov, ktoré si musíme vážiť.

V uzavretom metre Vika a Nikita stále majú prístup k vojnovej drsnosti a to pomocou prehliadania diapozitívov, ktoré im režiséri poskytli. Pekarčíkovi a Ostrochovskému sa podarilo nájsť citlivý a zároveň intenzívny prístup k zobrazeniu vojny. Doslova. Raz za čas príbeh o Nikovi prerušia zábery točené na film. Žena vylievajúca vedro vody na horiacu posteľ, žena, ktorá píše nápis DETI na plot, mŕtve telo pri vchode do bytovky. Zábery vyvolávajú zimomriavky svojou silou a zároveň filmovou senzitivitou. Príbehy mnohých jednotlivcov, ktoré spolu tvoria hromadnú vojnovú výpoveď.

Filmové zábery sa spájajú s pamäťou a nevyhnutnou potrebou ju uchovávať vo svojej bolestivej pravdivosti. Zároveň odkazujú na krehkosť spomínania – vo svete sa dejú desivé veci a nemali by sme na to zabudnúť. Okrem toho zachytávajú množstvo malých ľudských príbehov, čo vie divákom priniesť viac citlivosti do vnímania vojnovej hrozby.

Tu spomínam na esej Susan Sontag v zbierke Regarding the Pain of Others, kde uvažuje o fotografii a pamäti. O sile záberov podnecovať prúd myšlienok. Niekedy je to jediná vec, ktorá nám ostáva, keď sme globálne bezmocni – obohatiť sa hľadaním odpovedí na dôležité otázky a aplikovať nové krehké zístenia na svoj vlastný spôsob existencie.

Pekarčíkovi a Ostrochovskému sa vo filme Svetloplachosť podarilo vytvoriť príbeh, plný trpko-hrejivej lásky k životu a slobode napriek všetkej nepriazni, ktorú môže vojna priniesť. Zároveň v nás spúšťa hľadanie odpovedí na otázky o tom, čo je v skutočnosti podstatou ľudskosti.