Svetozár Stračina
Barabáš netradične portrétuje. Tradične

Svetozár Stračina sa napriek svojmu predčasne prestrihnutému životu (zomrel ako 55-ročný) nezmazateľne zapísal do dejín slovenskej hudby. Zrejme žiadny iný skladateľ nepracoval s tradičnou hudbou a nepretváral ju do rôznych orchestrálnych, filmových a scénických podôb tak systematicky ako on.

Práve vďaka jeho pôsobeniu vo filme a v televízii a neobyčajnej pracovitosti sa s jeho tvorbou (a so slovenskou hudobnou tradíciou v jeho svojskom vnímaní) zoznamujú stále nové generácie. Stračinove melódie neostanú bežnému publiku neznáme, ako sa to stáva iným slovenským autorom v oblasti vážnej hudby druhej polovice 20. storočia.

Podpísal sa pod hudbu ku klasickým filmom a seriálom ako Rysavá jalovica, Pacho, hybský zbojník, Sváko Ragan, Vianočné oblátky, Noční jazdci, Plavčík a Vratko, Popolvár najväčší na svete alebo Alžbetin dvor. (Najčastejšie spolupracoval s režisérom Martinom Ťapákom.) S každoročnými reprízami tohto zlatého fondu sú slovenské Vianoce pre bežného televízneho diváka alebo diváčku nepredstaviteľné bez Stračinových kompozícií. Či si to uvedomujú, alebo nie.

Pavol Barabáš začal pripravovať dokument o tejto výraznej osobnosti našej hudobnej kultúry ešte v roku 2011, keď si v rozhlasovom archíve vypočul nahrávky jeho myšlienok o tradícii a o tzv. ľudovej hudbe z rozhovorov s hudobným redaktorom Jurajom Dubovcom, ktorý v dokumente tiež účinkuje spolu s Jurajom Kubánkom, dlhoročným choreografom SĽUK-u, hudobnými vedcami Alžbetou Lukáčovou a Oskárom Elschekom a speváčkou Angelou Vargicovou.

Skladateľove myšlienky, napríklad o tom, že „ľudová“ hudba je pomenovanie od niekoho, kto danému javu nerozumel a my ho len otrocky kopírujeme, sú stále inšpiratívne. Ako rozvádza Dubovec, ľudovú hudbu netvoril kolektív, ľud, ale význační, talentovaní jedinci z ľudu. Presne takí, akým bol aj Stračina.

Z dokumentu vychádza ako vzorová umelecká osobnosť, ktorá svojej práci podriadila všetko. Často – keď horeli termíny – dokázal tráviť nad partitúrou týždne bez prestania a nevstal od stola, kým nebola notácia hotová. Žil ako pustovník sám v byte iba so psom, nikdy nemal auto, obklopoval sa knihami, zbierkami ľudovo-umeleckých predmetov, nahrávkami.

Vzorové je aj jeho pitie a závislosť od nikotínu, dlhoročná nadváha, slabosti, ktoré zrejme najviac prispeli k jeho predčasnému koncu. Rád sa obklopoval priateľmi, rád oslavoval, doprial si. Normálny bohém. Scenár nezabúda vypichnúť traumu z detstva. Stračinova mama zomrela týždeň po jeho narodení. Umelec sa nikdy s dierou, ktorá po nej ostala, a prenesenou zodpovednosťou za jej smrť, úplne nevyrovnal.

Dokument už opomína také pikošky ako vzťahy k ženám. Boli nejaké? Či mal iné sklony? Bol asexuál? Barabáš sa v súkromí nechce vŕtať. A tak jeho portrét zostáva oficiálnym, bez pečeňových škvŕn a pľuzgierov. Čo tam po špirituse a cigaretách. To je folklór. Ani kontroverzii okolo Stračinovej povrchovej konformite voči komunistom aj ponovembrovým hejslovákom neposkytuje veľa priestoru.

Štátne vyznamenania mu dávali jedni aj druhí. Skladateľ mohol povedať, že jeho svedomie trápila iba kvalita produkovanej hudby a nemôže za to, že pracoval v oblasti, ktorú si jedni aj druhí radi privlastňovali (a privlastňujú) na propagandistické účely. Režisér však mohol nechať vypovedať nielen Stračinových spolupracovníkov a obdivovateľov, ale aj jeho kritikov. Portrétu by to pridalo na plastickosti.

Barabášove filmy si typicky berú za námet exotické krajiny alebo tú našu horskú. Málokedy, ak vôbec, venuje celý film jednej osobnosti, preto zaujíma tento najnovší dokument v jeho filmografii dosť zvláštne postavenie. Keď na začiatku uvádza prvú z mnohých epických kompozícií záberom tatranskej panorámy, funguje to (aj preto, lebo vzápätí skladateľ z archívu hovorí o tradícii aj ako o vzťahu v prírode). Rovnako to dáva zmysel aj v závere (po slovách o vzďaľujúcej sa kamere na konci filmov).

Opakované panorámy a výškové zábery v priebehu snímky už pôsobia trochu nasladlo. Nikde v dokumente nezaznieva, žeby mal Stračina špeciálny vzťah k Tatrám alebo k horám ako takým. Zaznieva skôr, že ku klasickej turistike veľmi nepričuchol. Naopak, keď jeho priatelia lyžovali, on sa venoval iným potešeniam. Trochu schematicky vyzerajú aj obrazové koláže Stračinových fotografií s torzami partitúr a opakovaný podklad partitúry pod archívnymi zábermi. Vieme, že skladal hudbu.

K dobru Barabášovi pripisujem prehľadnú organizáciu množstva archívnych materiálov. Krásne a funkčné sú zábery výroby tradičných nástrojov ľudovými majstrami, takisto zábery z filmov a seriálov so Stračinovou hudbou alebo tiež „kontextuálne“ sekvencie z festivalov ľudovej hudby či iných príležitostí, kde táto zaznievala a využívala sa. Samotný Stračina sa pravidelne objavuje „živý“ buď na plátne (pri práci v štúdiu, v teréne, aj v súkromí svojho bytu) alebo ako hlas, takže máme dosť času nasať jeho osobnosť a zoznámiť sa s jeho myslením. Hovoriace hlavy kolegov-pamätníkov sú v tomto žánri nevyhnutným zlom, invenciu režisér preukazuje, keď rozhlasáka Dubovca zaznamenáva pri práci a vkladá do filmu jeho porovnanie originálnej nahrávky ľudového virtuóza so Stračinovou orchestrálnou poctou tomuto hudobníkovi.

Vo Svetozárovi Stračinovi Barabáš vytvoril zdvorilý portrét zaslúžilého hudobného umelca. Rozpory neignoruje, ani ich nezdôrazňuje. Spomenie ich, lebo mu záleží na komplexnosti a celistvom pohľade na život význačnej osobnosti. Pokračuje tak v línii „zaobaľujúcich“ životopisných dokumentov z posledných rokov, akými boli napríklad Lančaričov Válek alebo Nvotov Inde o Alexovi Mlynárčikovi (oba 2018). Legitímne. A trochu profesorské.

---