T2 Trainspotting

Trainspotting sa v roku 1996 stal instantným hitom, brnkol na tú správnu strunu doby, a to obsahovo, formálne aj hudobne. Vďaka nemu sa vo filmovom svete zviditeľnil režisér Danny Boyle a minimálne Ewanovi McGregorovi snímka vydláždila cestu do veľkofilmov, v ktorých si neskôr rád z trucu zahral. Z filmu, ktorý vznikol podľa literárnej prvotiny škótskeho autora Irvina Welsha, sa stala legenda, ku ktorej sa odvážili vrátiť, až keď mali istotu, že majú v rukách materiál hodný kultového zázraku z polovice deväťdesiatych rokov. Ten moment prišiel až teraz, hoci Welsh vydal románové pokračovanie už v roku 2002.

V knihe s názvom Porno sa k svojim anti-hrdinom vracia po desiatich rokoch od udalostí z Trainspottingu, my na plátne vidíme ich opätovné stretnutie až po dvadsiatich rokoch. Za to vďačíme Boylovi, ktorý síce o možnom pokračovaní hovoril rád, no trval na tom, že postavy a aj ich herci musia dostatočne zostarnúť, čosi si odžiť. Druhým dôvodom bolo zaiste aj to, že Boyle a McGregor sa veľkú časť pomileniálnej dekády skrátka nerozprávali. Boyle totiž po troch spoločných filmoch obsadil do filmu Pláž (The Beach, 2000) Leonarda DiCapria, a to sa McGregora dotklo, keďže sám seba vnímal ako Boylovho herca a Boyla ako svojho osudového režiséra, ktorý z neho dokáže vytiahnuť tie najlepšie možné herecké výkony.

V dobe svojho vzniku sa Trainspotting stal ikonickým z viacerých dôvodov: ignoráciou typickej dramatickej štruktúry, surreálnym stvárnením drogových stavov a halucinácií a neúnavným tempom, ktorému vypomáhal nadupaný soundtrack a svieži humor. Pamätný sa stal aj tým, koľkí moralisti šalamúnsky dvíhali výstražný prstík a tvrdili, že film je príliš coolový na to, aby mládež pochopila sebazničujúci dopad užívania drog. Kritická i laická odozva predstavovala úspech, ktorý nebolo vôbec ľahké nasledovať.

Čo je horšie, ani kniha Porno neponúkala tie najlepšie vyhliadky pre filmový sequel, nielen preto, že si na ňom literárna kritika celkom zgustla. Už samotný Trainspotting bol náročný na filmové spracovanie. Aby vznikol, zopár postáv sa muselo vyškrtnúť, spojiť alebo celkom od piky vymyslieť. Jeho knižné pokračovanie sa ukázalo už ako neprekonateľný oriešok. Keď si celá pôvodná tvorivá kompánia (Boyle ako režisér, scenárista John Hodge, producent Andrew Macdonald) po týždenných intenzívnych pracovných stretnutiach už myslela, že z filmu nič nebude, John Hodge sa rozhodol predlohou inšpirovať len voľne. Napísal iný a podľa Boyla pomerne osobný scenár, v jadre ktorého je téma starnutia.

A to je dobre, vo výsledku totiž nejde o snahu zrekonštruovať prvý film, hercom v strednom veku by sa to beztak nepodarilo. T2 je vďaka tomu dôstojným nasledovníkom. Úžasné je, že film plynie s veľkou ľahkosťou napriek tomu, že ani tentoraz si z klasickej dramatickej schémy nerobili ťažkú hlavu. S nevysloveným komentárom sa vracia k nevinnému detstvu postáv, a keď treba aj s definičným momentom z jednotky. Pohráva sa s montážou a sem tam i so surreálnymi efektmi, no nie samoúčelne a nasilu, aby sa podobal na svojho predchodcu, ale aby sa zoči-voči svojim postavám pýtal, čo sa – dopekla – v ich živote pokazilo.

Môžu si za svoje osudy sami, stali sa obeťami svojich osobných drám, či sociálnych a spoločenských okolností? Tak ako aj jednotka, aj tento film si zachováva od postáv dostatočný odstup, nevnucuje lacné mravné súdy, nedáva ani jednoduché odpovede, skôr príležitosti na premýšľanie. Vznikol tak film, ktorému niet čo vytknúť, pokiaľ ste náhodou nedúfali v ďalší revolučný filmový kúsok.

T2 zaiste nebude pre filmovú tvorbu tak inšpiratívny ako jednotka, ani sa nestane estetickým vzorom pre filmy budúcej dekády, nebude fascinovať filmových teoretikov ani neosloví odvážnou spoločenskou kritikou, z ktorej by nihilistov šteklilo v brušku. Nebojte sa, Ewan McGregor si v role Rentona nájde i v tomto filme vhodnú chvíľku pre ďalší napätý „Choose“ prejav, no už to nie je ten istý pohŕdavý hlas dvadsiatnika, ktorý vo voľných chvíľach – ak práve neokrádal neznámych ľudí a nepichal si heroín – čítal Joyceovho Odyssea a z brucha citoval Schopenhauera.

Už je to obyčajný účtovník na prahu päťdesiatky v rozpadávajúcom sa bezdetnom manželstve, ktorý azda túži na chvíľu sa priblížiť k tej bezstarostnosti a k pocitu, že rozumieš svetu a rozhodol si sa nebyť jeho súčasťou; k pocitu, že môžeš dokázať čokoľvek a tvoj život má nekonečný potenciál. Prejav, od ktorého mnohí očakávali zdrvujúci výklad súčasných spoločenských pomerov, sa však týka len Rentona a nepovažujem to za slabosť filmu. Na konci prvého dielu Rentom verí, že jediným východiskom je odísť a preťať väzby; v tom druhom zisťuje, že sa dobrovoľne okradol o najbližších spolupútnikov, ktorí mu umožňovali celý život nachádzať hranice jeho možností. V dobrom i zlom.

Trainspotting bol skvelý. T2 je kvalitný film, azda najlepší možný pokračovateľ v dobe, keď sa sequely spravidla nakrúcajú len preto, že je to stávkou na istotu.

---