Tajný život maznáčikov

Sú malé, milé, roztržité, svojské, škodoradostné aj láskavé zároveň a, hlavne, hlboko oddané. Skoro ako mimoni. Vlastne, keď nad tým rozmýšľam, celkom ako mimoni. Vyzerá to tak, že sa animačné štúdio Illumination pokúša zopakovať úspešný koncept s chlpatým tvistom. Aj sa im to darí, veď už teraz animák zarobil osemkrát viac ako stál a hoci svetoví recenzenti nejasajú, udeľujú mu aspoň priemerné známky, a to cieľovému publiku stačí. Veď, veru, nie je to zlé. Zápletočka umne pozliepala nespočetné množstvo mikroepizódiek a gagov, ktoré vás s príjemným pocitom na duši odprevadia až k záverečným titulkom.

Všadeprítomný humor bude napokon možno to jediné, čo sa vám zaryje do pamäti. Ak ste na sociálnych sieťach a všakovakých humoristických internetoch ako doma, tak Tajný život maznáčikov brnká práve na vašu strunu. Zaiste viete, že každému domácemu miláčikovi virtuálny svet dávno prisúdil veľmi jasnú stereotypnú škatuľku. Taká mačka má skrátka v paži – ľudí i ostatné zvieratá. Je arogantná, ale aj zvedavá a hravá. Zaručene vopchá hlavu, kam nemá a sadne si do čohokoľvek, čo je pritesné na to, aby jej bolo pohodlne. Ak je na blízku spiaci človek, mačka si zaručene vyberie trajektóriu cez neho, najlepšie rovno cez tvár.

Zvieracie stereotypy sú zábavné, lebo sú pravdivé a milé zároveň. Pretože na domácich maznáčikov sa nedá dlho hnevať, sú to predsa prostejšie tvory a zo všetkého najviac nám robia radosť. Prirátajme k tomu i fakt, že zvieracie postavičky sa striktne delia na tie, ktorých vonkajšia charakteristika priamočiaro predurčuje ich vnútorné vlastnosti alebo, naopak, na tie, ktorých skutočná povaha s ich zjavom ukrutne kontrastuje. Z týchto predpojatých dôvodov si scenáristi dovolili na ilustráciu nebezpečnej situácie zabiť len jedno jediné zviera, odporného a zmrzačeného štrkáča, o ktorého „pozadí“ či „životnej story“ príhodne nevieme nič, ústredné postavy filmu sa ho boja a vlastne nikomu chýbať nebude. A nezahrdúsili ho len tak, nebodaj náznakovo, ale s poriadnou pompou, len ohňostroj chýbal. Lebo štrkáč nie je pekné a prítulné zvieratko a detičky z publika ho doma celkom iste nechovajú.

Na druhej strane, nech je to pestré, taký krvilačný kanálový gang odvrhnutých maznáčikov nemôže viesť nik iný ako huňatučký snehobiely zajko s psychologickou výbavou psychopata. Humor založený na stereotype či na jeho kontrastnom popieraní (to je taktiež stereotyp, či chcete alebo nie) nie je novinkou, no ak sa z neho stane prakticky jediný tvorivý princíp, hovoríme tomu lenivosť.

Viem, viem, nikoho vlastne lacnota tvorivých postupov netrápi a, čo je horšie, čítate už piaty odsek a stále neviete, o čo v animáku vlastne ide. Dosť bolo kecov, ideme k veci: Je to vtipné? Zabaví to deti na hodinu a pól? A stane sa z toho nový unisex fenomén, ktorý budeme roky vídavať na peračníkoch a plavkách? Áno, áno a, ešte raz, áno! O to predsa ide. Zabaviť, namotať a, hlavne – nedajbože – nenudiť príbehom.

Striktne zo scenáristického hľadiska je dej plochý a odfláknutý aj na pomery americkej mainstreamovej tvorby pre deti. V rámci filmu je vlastne celkom bezvýznamný. Dvaja psíci musia prekonať prvotnú nevraživosť zoči-voči smrteľnému nebezpečenstvu, do ktorého spadli vlastnou vinou. Stačí sa len prestať správať ako nafúkaný hlupák a zápletočka sa nám rozpletie.

Emocionálne cesta diváka – veľkého či malého – či nebodaj zaslúžená katarzia nie sú potrebné. Tie sem neťahajme. Ponaučenie, že sa neoplatí chovať k iným ako rozmaznaný a sebestredný pupček sveta, tam je. Misia splnená, kasička je plná a z diváka bars neubudlo. Sme to prežili, jak sa hovorí.

Jediné, čo tvorcom slúži ku cti je, že sa im podarilo akosi ustriehnuť mieru a divákovi z toho všetkého nepodstatného balastu okolo nerozvinutej dejovej línie nie je blbo, ale dobre. Také je ich zvrátené majstrovstvo.

---