Tanec medzi črepinami
Tanec je život a život je tanec

Slovenský film má navzdory odvážnym hraným pokusom stále skôr stagnujúci až upadajúci charakter. Popri kvalitných dokumentoch vznikajú v hranej sfére skôr koprodukčné snímky, než tie rýdzo slovenské. A ani dokumenty nie sú orientované čisto na slovenského hrdinu, či už individuálneho alebo kolektívneho. Do distribúcie má v týchto dňoch namierené moderná komédia Tigre v meste, ale takisto aj film, ktorý je v zásade netradičný. Dlho očakávaný režijný debut Mareka Ťapáka Tanec medzi črepinami prináša mimo záberu na hrdinu i návrat k prírode a tradíciám slovenského národa – folklóru.

Tanečný slalom medzi rozbitými kúskami ľudského bytia prináša príbeh muža, ktorý prežíva sny, pocity a životné situácie skrz tanec. Film vychádza z rovnomennej komornej verzie, ktorá bola v roku 2006 pôvodne vytvorená na počesť narodenín režisérovho otca Martina Ťapáka ako scénická freska. S nápadom vytvoriť z nej hraný film prišiel dokumentarista Paľo Barabáš. Nakrúcanie trvalo dlhé tri roky a prebiehalo aj v nepriaznivých podmienkach (teplota vzduchu okolo -20 stupňov). Ťapák sa vyjadril, že nadväzuje na tradíciu silných hudobno-tanečných filmov slovenskej histórie, nepovažuje podobné príbehy za prežitok. Práve naopak, je to priestor, v ktorom je dlhší čas hlucho a bolo dôležité načrtnúť ďalšiu etapu. No, či je práve toto cesta, ako prinavrátiť slovenskému filmu jeho zašlú tvár, je otázne.

Na pováženie je aj skutočnosť, nakoľko je príbeh príbehom, respektíve čo sa deje v jeho vnútri, pretože spôsob, akým je vyrozprávaný, nie je tradičný. Ťapákova rozprávačská zručnosť je determinovaná tancom, lenže to vonkoncom nie je chybou, záleží však od uhla pohľadu. Treba ozrejmiť, že bežnému konzumentovi komerčných zahraničných filmov táto snímka okrem brilantného technického spracovania veľa nepovie. Najmä mladému divákovi sa môže zdať tento koncept mierne zložitý a neosobný. Okrem poézie Daniela Heviera je štruktúra skúpa na slovo a poskytuje len minimum dialógov.

Dej je zostavený zo životných črepín hlavného hrdinu, ktoré prechádzajú rôznymi časovými periódami. V nich sa snúbia lyrické úvahy o ľudskom bytí, láske a životných úskaliach. Práve lyrika a absencia pevnej štruktúry dejovej línie robí z filmu zaujímavé „divadlo“. Film je zameraný skôr na citové poňatie jednotlivých fáz života, ktorých zmysel je sprostredkovaný tanečnými kreáciami. Aj keď nejde o zložitý príbeh, dejovú náplň podanú cez symboly treba lúštiť práve z jednotlivých choreografií. Úspešné dešifrovanie mozaiky ale neprináša ucelenosť, skôr naratívnu spletitosť, ktorá je blízka zrelému publiku, nakoľko je vidieť, že do nej Ťapák pretavil kus svojho života.

Po formálnej stránke je snímka vskutku dokonalá. Kamera Petra Bencsíka sprostredkúva v nádherných farbách krásy našej krajiny a postupom času sa pohráva s rôznymi spomaľovačkami a odďalovačkami. Lokality Súľovských skál, pod Šútovským vodopádom alebo komorná scéna v chatrči tak dostávajú nevídaný prirodzený náboj a človek si hneď uvedomí, že na dovolenkovanie ponúka naša rodná vlasť veľa možností a absencia prístupu k moru je banalitou.

Hudobná zložka je zastrešená Tonom Popovičom, ktorý sa ju snažil v pozícii hudobného režiséra ešte obohatiť, a tak robí garde pôvodnej inscenačnej hudbe, ponímajúcej napríklad goralské, stredoslovenské alebo rumunské rytmy, slovenská skupina Banda. Spomínanej scéne v chatrči robí podmaz práve pesnička tejto partie s názvom Šmerc. Ich podmanivé piesne v štýle world music sú natoľko nabité životom a expresiou, že môžeme tvorcov podozrievať z náboru do slovenských folklórnych súborov či skupín.

Spracovanie samotných tancov a ich symbióza s prostredím a hudbou je poprednou devízou filmu. Už pri pohľade na upútavku sa nemožno čudovať, že sa film nakrúcal tak dlhú dobu, i keď nemá ani hodinu a pol. Atmosféru zvláda Ťapák až s prekvapivým prehľadom a dané pasáže oplývajú dynamickosťou a dramatickými orgiami (bitka hrdinu s partiou). K tomu dopomohol Ervin Varga ako choreograf. Jeho náročné zostavy sa pilovali prakticky od svitu do mrku a precíznosť je na nich badať. Prílev energie jednotlivých scén, v ktorých hrá hlavné husle sám Marek Ťapák, sa na vás vyvalí už od samého začiatku a stupňuje sa do grandióznych rozmerov.

Jednoznačnými vrcholmi sú štúdiové pasáže (hlavne tzv. čapáš), pri ktorých sa zastaví dych nielen tej časti obecenstva, ktorá sa vyžíva v ľudovom folklóre, ale i bežnému divákovi. Režisér pritom nevyužíva profesionálnych hercov (on sám spolu s Annou Javorkovou sú jedinými hercami vo filme), ale tanečníkov pôsobiacich vo folklórnych súboroch SĽUK a Lúčnica. A aj keď toho zvŕtajúci sa Ondrej Mlynárik, Martin Urban alebo Linda Luptáková veľa nenahovoria, ich mimika a pohyby tela vravia za všetko – tanec je život, život je tanec (medzi črepinami).

Film na prvý pohľad nie je určený komerčnému publiku, ale jeho artová forma si svojho diváka zaiste nájde a ten ocení jeho kvality. Ak sa cítite byť Slovákom ako repa a viete oceniť krásu našej prírody, kultúrne dedičstvo a krvopotnú snahu tvorcov a všetkých protagonistov, ktoré sú obsiahnuté v tomto diele, neváhajte. Neodradí vás ani umelecká nedejovosť, film si vás totiž získa úplne inými „prednosťami“ (nielen tými, čo má hlavná protagonistka). Marek Ťapák odviedol kus dobrej roboty, ktorá bola na predpremiére v Trnave ocenená standing ovation a takýto film by sa mal dostať do povedomia slovenskej diváckej obce.

---