Žáner: dráma
Minutáž: 112 minút
Krajina: Belgicko
Rok: 2012
Prístupnosť: MP 12
Réžia: Felix Van Groeningen
Scenár: Felix Van Groeningen
Kamera: Ruben Impens
Hudba: Björn Eriksson
Hrajú: Veerle Baetens, Johan Heldenbergh, Nell Cattrysse a ďalší
Tatérka Elisse (Veerle Baetens) a bluegrassový muzikant Didier tvoria v novej belgickej komornej dráme pár, ktorý čo nevidieť preskúša osud. Narodí sa im dcéra Maybelle (talentovaná Nell Cattrysse), ktorú skeptický Didier (Johan Heldenbergh) sprvu nechcel, no časom sa stala neoddeliteľnou súčasťou jeho života. Maybelle však lekári časom zistia leukémiu a mladý pár stojí pred ťažkou životnou skúškou. Nestrácajú však nádej a aj vďaka blízkym priateľom a hudbe, ktorá ich spája, ťažké chvíle prežívajú statočne.
Didier je ateista a osud svojej milovanej dcérky vkladá do rúk odborníkov, zatiaľ čo Elisse verí, že človek sa po smrti stane hviezdou na oblohe. Aj to je jeden z ťažko zlučiteľných prvkov, ktoré tento vzťah má a po smrti ich jediného potomka sa tieto rozdiely ešte viac prehĺbia. The Broken Circle Breakdown je tak filmom o láske, ťažkom osude a dvoch navonok šťastných, no odlišných ľuďoch, ktorí časom strácajú silu ďalej spolu žiť.
Viera v Boha tu stojí v ostrom kontraste s vedou. Svedčí o tom aj dlhý monológ v jednej zo scén, kde rozzúrený Didier po koncerte pred plnou sálou šíri svoj negatívny postoj voči cirkvi, ktorá sa podľa jeho slov stavia proti vedeckým pokusom a bráni tak medicíne vyvíjať sa, čím priamo zvaľuje smrť svojej dcéry na tento fakt.
Mladý belgický režisér Felix Van Groeningen vo filme The Broken Circle Breakdown rozvíja dej i samotné postavy prostredníctvom nelineárnej štruktúry – inak povedané, dej plynie nechronologicky. Divák sa tak dostáva do styku s viacerými kódmi, ktoré mu spočiatku nie sú jasné, no časom ich tento komplikovaný štýl rozprávania deja odhalí. V konečnom dôsledku však tieto zodpovedané otázniky nepredstavujú niečo, bez čoho by sa divák nezaobišiel.
Film plný emócií a ľudskej bolesti naprieč životom je vlastne len midcult postavený na triviálnom príbehu, ktorého koniec je predvídateľný a odhalené nejasnosti zas nepodstatné. Navyše, režisér často siaha po lacných fintách s cieľom vyvolať u diváka podobné pocity, ktoré prežívajú hlavní hrdinovia na plátne. Pohreb Maybelle sprevádza prudký dážď a (zbytočné) intímne scény zase sladké, romantické tóny nesúce sa v pomalom tempe.
Devízou filmu sú však nádherné hudobné vložky v bluegrassových tónoch, ktoré spestrujú dej a predstavujú akúsi harmóniu so situáciami, v ktorých sa vyskytujú. Muzikanti pri pozitívnych scénach hrajú veselo a naopak, pri tých smutných, melancholickou hudbou brnkajú na citlivé struny diváka. Hudba sa tak stáva neoddeliteľnou súčasťou filmu a dotvára filmu atmosféru.
Ani početné negatívne pocity z tejto melodrámy nemenia nič na tom, že tento belgický počin bol na karlovarskom festivale uvedený v sekcii Desať európskych režisérov očami Variety (u tamojšej kritiky pochodil), zabojuje o cenu Európskeho filmu roka a už teraz sa teší z obrovského úspechu v „rodnej“ krajine. Zásluhu na tom má aj znamenitý soundtrack, rozhodne stojí za počutie.
