The Devil All the Time
Remeslo, ktoré sa tvári ako umenie

Na začiatok: v umení oceňujem predovšetkým autenticitu, úprimnosť a originalitu. Preto budem radšej počúvať Kurta Cobaina než Bona Voxa; preto mám zimomriavky pri čítaní Jacka Kerouaca, a nie Dana Browna; preto ma zo všetkých filmov, ktoré som doposiaľ videl, najviac oslovil Vysnívaný život anjelov a nie Titanic. Znamená to, že Bono nevie spievať, Dan Brown písať a že Titanic je slabý film? Pravdaže, nie. Len to musím povedať predtým, ako sa pustím do Diabla.

Americká kinematografia a literatúra nám juhozápad USA neraz predstavuje ako bohom zabudnuté miesto, a možno práve preto budia tamojšie pláne a bažuriny dojem, že každý, kto v nich žije, si túži postaviť kostol a založiť svoju cirkev. Spolu s pomermi v (nielen) päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch minulého storočia – rasizmus, alkoholizmus a kresťanský fanatizmus – sa vtedajší juhozápad stáva zároveň výborným miestom na rozohranie nepríjemného príbehu.

Film je nakrútený podľa rovnomennej knihy D. R. Pollocka. Nečítal som ju, podľa obalu to vyzerá na bestseller. Príbeh je postavený na prepletenosti hriechov dobrých, zlých a pomýlených ľudí, ktorí umierajú, dospievajú a, predovšetkým, konajú nielen pod dohľadom boha, ale i diabla.

The Devil All the Time tu znamená nespoliehať sa na to, že spravodlivosť (čiže pomstu) vykoná pánboh, ale jednoducho ju vziať do vlastných rúk. V duchu stále aktuálneho amerického hesla „Revolver do každej domácnosti“, to potom môže končiť kadejako, len nie pekne. A to je v poriadku, pretože The Devil All The Time (v českej verzii Ďábel) nemá byť pekný film. To si scenárista a režisér v jednej osobe, Antonio Campos, dobre uvedomuje a aby toto hrubé dielo čo najautentickejšie spracoval na filmové plátno, využil tri dôležité prvky:

postavu rozprávača (ktorým je, mimochodom, autor predlohy) s hlbokým hlasom;
plejádu kvalitných hercov (fajn casting), ktorým nasadil južanský prízvuk;
dobový soundtrack.

Niekedy filmu pomohli, inokedy vďaka nim trpí. Tak napríklad na začiatku to všetko vyzerá veľmi… charizmaticky. Je jasné, že film bude pomalý, pochmúrny a že je treba pozorne sledovať motiváciu a príbehy jednotlivých postáv. Lenže, chtiac-nechtiac, začnete sledovať aj motiváciu režiséra a celého štábu. Ich úsilie o dobrý film je také viditeľné, že samotný film zabíja. Niekedy v polovici snímky sa na nás navyše odrazu vyvalí humor. Prekvapí vás ako sprostý chlapec, čo vyskočí zo živého plotu rovno pod vaše auto a rehoce sa s polámanými končatinami na asfalte. Do toho sa objaví Robert Pattinson v ospevovanej úlohe kňaza a hrá tak úporne, až sa zaňho hanbím.

Postavy vám časom začnú liezť na nervy. Každý hovorí, ako keby zároveň žuval tabak (úplne by stačila jedna postava s poriadnym prízvukom) a správa sa ako idiot. Vďaka tomu môžu vznikať nové a nové konflikty, prepojenia a príležitosti na odplatu. A keď sa režisér zamotá až priveľmi, rýchlo nám predhodí vtipnú hlášku alebo jednu z azda tisíc piesní s veselými melódiami, ktoré časom pôsobia mimoriadne otravne. Síce si zrejme spomeniete na Coenovcov (a možno na Tarantina), ale kým v prípade ich filmov preplietal postavy osud, v prípade The Devil All The Time je to scenár.

Nebolo by fér úplne zatratiť to úsilie autorov, o ktorom furt píšem. Odviedli kopu dobrej roboty. Niektoré prepracované detaily je radosť sledovať – potrhaná šiltovka a presný výkon Toma Hollanda, škaredé tváre v komparze, zábery kamery. Dážď, triesky a prach sa vám zaryjú pod kožu a do gauča, až budete musieť povysávať.

Takže, ak vonku prší, vy máte teplotu a dve a pol hodiny času, pokojne ich zabite s The Devil All The Time. Ach, a ešte jedna vec. V záplave lajen, čo sa na nás hrnú z Netflixu, je tento film jedným z netflixáckych najmenších hriechov. Napriek tomu, že nie je ani úprimný, ani autentický, ani originálny.

---