The Hand of God
Dospievanie v Neapole

Populárny taliansky režisér Paolo Sorrentino nakrútil pre Netflix svoj najosobnejší film. V príbehu chlapca inšpirovanom vlastným životom vyznáva úctu milovanému rodisku, jeho grotesknej famílii, kráse žien, filmovému umeniu a v neposlednom rade Diegovi Maradonovi.

Množstvo určujúcich čriepok dospievania Sorrentino pozliepal do funkčného celku. V jeho typickej filmovej reči tentoraz absentuje dominujúca hudba, ktorá vždy významne dotvárala umelecký zážitok. Klasickú sorrentinovskú poetiku má však len prvá polovica filmu. V nej sa venuje prevažne dynamike komplikovaných rodinných vzťahov a divák navníma bezpečné zázemie, ktoré mu rodina oslavujúca život v 80. rokoch 20. storočia poskytla.

Sedemnásťročný Fabietto (Filippo Scotti) je trošku neokresaný, zasnený tínedžer, ktorý sa poneviera po Neapole a snaží sa nájsť zmysel svojho života. Veľkou inšpiráciou sú mu múzy v podobe zrelých žien, akou je práve mentálne nestabilná teta Patrizia (Luisa Ranieri). Pohlcujúco na neho zapôsobí brigáda počas nakrúcania miestneho filmu. Rodí sa jeho budúce profesijné smerovanie. Náznaky a odkazy na vysnívaný život režiséra sú naprieč celým filmom. Či už je to kasting na nového Felliniho, návšteva divadla alebo stretnutie s obdivovaným režisérom.

Sladký bezproblémový život Fabiettovi zmení tragická udalosť, ktorá ho prinúti náhle dospieť a vyrovnať sa s bolestnou realitou po svojom. Značnú úlohu v tom zohrá Diego Maradona, ktorý sa stane ochranným patrónom zmäteného chlapca. Pre domácich Neapolčanov mal zdatný futbalista v dobách svojej najväčšej slávy až božskú podstatu. Odtiaľ sa nesie názov filmu. Ide o známy futbalový zákrok, ktorý v športových záznamoch vošiel do dejín. Pre Fabietta má z hľadiska jeho života v skutku fatálny dopad.

V témach utrpenej straty a následného opojenia zo znovu nadobudnutej slobody sa Sorrentino režijne vydáva novým dospelým smerom. Groteskný humor vystrieda trpkosť života vedúca k finálnej katarzii. V niektorých atribútoch však ostáva režisér verný svojej bizarnosti, viď nečakaná opatera obstarožnej Barónky, no vo výsledku ide o režijný posun vpred. Prirovnanie filmu k Felliniho slávnemu Amarcordu (1973) je na mieste.

Paolo stavil na osvedčených hereckých matadorov, svojho dvorného Toniho Servilla a Teresu Saponangelu, ktorí stvárnili Fabiettových život milujúcich rodičov. Hlavnú úlohu zveril zasnenému Filippovi Scottimu, s ktorým nemáte problém sympatizovať. Objekt jeho túžby Patriziu zahrala rodená Neapolčanka Luisa Ranieri, ktorá aj na prahu 50ky spoľahlivo zamáva fantáziou mužskej diváckej obce. K Sorrentinovi zrelé krásky vždy patrili a prvú polhodinu je zreteľ filmu nastavený práve na jej očarujúcu charizmu.

Pri sledovaní môžete zacítiť nevyrovnané tempo a najmä ku koncu by snímke prospelo stráviť zopár ďalších chvíľ v strižni. U Sorrentina sme zvyknutí aj na istú vizuálnu opulentnosť, no tentoraz skromnejší obraz doháňa naliehavosťou tém. A na krásu klasického Talianska, hoci v úspornejšej miere, predsa len dôjde.

Nostalgický výlet do časov vlastného dospievania sa režisérovi vydaril o poznanie lepšie ako posledný projekt venovaný Silviovi Berlusconimu. Ako spanilá jazda pod Vezuvom je The Hand of God (v českom preklade Boží ruka) ​miestami veselá, občas smutná, no vždy láskavá. V tohtoročnej nádielke filmov Netflixu sa rozhodne nestratí.