The Menu
Výdatná porcia lahodného teroru

Tyler (Nicholas Hoult) a Margot (Anya Taylor-Joy) sa spolu s desiatkou ďalších hostí vydávajú do izolovanej reštaurácie. Tá oplýva bezkonkurenčnou reputáciou, vrcholnou kvalitou pokrmov a stratosférickými cenami. Hawthorn však nie je iba jedným z myriady luxusných gastro-podnikov pre snobských zbohatlíkov. Hviezdny šéfkuchár Slowik (Ralph Fiennes) má v rukáve triky, na aké nik z hostí do konca života nezabudne…

Základný popis deja filmu Marka Myloda navodzuje správnu dávku záhadnosti. Pôjde scenárista do hororu? Vyvinie sa znepokojujúca atmosféra do psychologického pekla? Dostaneme poctivý thriller z reštauračného prostredia? Nuž, z každého rožka troška.

Bez prílišného zachádzania do diania poviem, že atmosféra je skutočne zhotovená na jednotku. Dej sa nevlečie a hneď v prvej scéne sa presúvame od móla na ostrov, kde reštaurácia leží. Pri úvodnej exkurzii lokality skúsenejšiemu divákovi v hlave kričí jediné slovo: kult! Kult! Kult! Avšak neunáhlite sa v odhadovaní pointy, drahí diváci.

Scenár Willa Tracyho a Setha Reissa pristupuje k látke štýlom „v jednoduchosti je krása“. Namiesto prekombinovaných zvratov, šokujúcich scén, či prehnanej „artovosti“ dbá dvojica na základy, ktoré robia pevný korpus.

Dialógy sú presné. Britké, kde človek čaká britkosť. Vzletné, keď sa k slovu dostane postava Fiennesovho kulinárskeho perfekcionistu. Rovnako tak prevláda uveriteľnosť v reakciách hostí na nepravdepodobný chod večere. Kontrast neurotickej nevedomosti toho, čo príde teraz a neprirodzený, desivý stoicizmus personálu sú najvodnatejším prameňom napätia. Divákove oči sú zahryznuté do obrazovky podobne ako Tyler do kuracieho stehienka.

Režírujúci Mylod (What´s Your Number?; Ali G Indahouse) bez väčších peripetií predá postupnú eskaláciu. Hostia sa dusia vo vlastnej šťave, pričom divák uznanlivo pokyvuje nad nepriestrelnou, detailnou alegóriou Slowikovej zážitkovej gastronómie.

Ralph Fiennes ako grandiózny šéfkuchár s charizmou na rozdávanie je fantastický. Jeho Slowik (a propos, ide o Slováka vyrastajúceho v Bratislave) má neodškriepiteľnú prezenciu. Rešpekt vzbudí jediným myknutím obrvy, strach vyvolá solitérnym tlesknutím.

Herecky Fiennesa vhodne dopĺňa najlepšia herečka svojej generácie, Anya Taylor-Joy. Jej Margot nie je, podobne ako Slowik či Tyler, tou, ktorou sa spočiatku zdá byť. S Fiennesom fungujú ako komplementárne farby – oponujú si a práve tým sa dopĺňajú. Utvárajú tak organickú dynamiku, ktorá od druhej polovice ženie dej vpred. Táto zložka nie dôležitá, ale priam kľúčová. Je to dané faktom, že divák v tomto bode už do istej miery nazrel za oponu záhady. Primárnu rolu tak už nezohráva čo sa deje, ale ako to celé dopadne. Práve v tom sú oní hereckí duelanti esenciálni.

Pochvalu si zaslúži aj Hoult za jeho úlisného, patetického Tylera. Ostatnem všetci tu prítomní aktéri držia svoje jarmo so cťou. Slabý výkon v snímke nenájdete.

Technická stránka je očarujúca. Dôvodom je najmä výprava. Priestory jednej reštaurácie a priľahlého okolia sa môžu javiť skromne, no aj z toho kameraman Peter Deming ťaží maximum. Ostrovná príroda plná zelene, všetkými farbami hýriaca zelenina a ovocie, modrosť oceánu, oranžovo-zlatá farba včelích úľov… pastva pre oči. V noci zase snímka vytasí úžasné zábery s použitím mesačného svetla a jeho kombinácie so svetlom baterky. Dizajn servírovaných chodov je čerešničkou na torte.

Z technického oddelenia ma ešte osobitne zaujal zvuk. Ostrosť, s akou tlieska Slowik rozzvoní vaše uši. Tak isto syčanie restovaných jedál, zvuk smaženia, štrngot vínových pohárov… Výborne ozvučená záležitosť. Celú tiesnivú atmosféru to ešte tmelí.

Vytknúť tak filmu môžem iba fakt, že sa v záverečnom akte prehupne s načrtnutej psychologickej komplexnosti do prostého (aj keď poctivého) thrilleru. Mne osobne to zase až tak nevadilo, skôr ma mrzel čiastočne zahodený potenciál.

Ak ste si neužili Triangle of Sadness, The Menu vám môže do istej miery spraviť chuť. Tematika pokrytectva vyšších vrstiev s ich neschopnosťou zžiť sa s čímkoľvek mimo ich slonovinovej veže figuruje aj tu. Rozdiel je ten, že dej nie je umelo naťahovaný, nehrá sa na sofistikované umenie a nestáva sa následne do istej miery terčom vlastnej kritiky.

Naopak, The Menu je prízemnejší, priamejší a o to jasnejší a údernejší vo svojom vyznení. Navyše, zaujme aj tých, ktorým je alegória a sociálny komentár ukradnutý a chcú si proste len užiť dobre napísaný, zrežírovaný a zahraný thriller. Originálne pojatie banálnej axiómy je následne interesantným bonusom.