The Midnight Sky
Pomalá a nudná dráma

Od filmu, ktorý má premiéru 23. decembra, sa tak trochu očakáva, že ak aj nie je priamo vianočný, tak má v sebe pozitívne posolstvo, alebo aspoň prinášať divákom pocit nádeje. The Midnight Sky (Polnočné nebo) tento pocit nepochopiteľne prináša aj napriek tomu, že ide o dystopickú drámu, v ktorej nádej nemá v skutočnosti žiadne opodstatnenie.

To je taká bizarná vlastnosť siedmeho režijného počinu Georga Clooneyho, ktorý bude zrejme jeho najhorší. Pritom jemu osobne to za vinu až tak dávať nemôžeme. Režijne na tom snímka nie je zle, aj keď Clooney tu zároveň stvárnil jednu z dvoch hlavných postáv. Tie ostatné sú navyše prítomné len veľmi málo. Nevytvoril si teda práve ľahkú pozíciu.

Film však vťahuje do jasného priemeru scenár Marka L. Smitha, ktorý má na konte napríklad scenár k survival dráme The Revenant. Tentoraz mu ako predloha poslúžil románový debut americkej autorky Lily Brooks-Dalton pod názvom Good Morning, Midnight (2016). Aj knihe by sa podľa zahraničných recenzií a reakcií čitateľov dalo čo-to vyčítať – pri debute nič prekvapivé – ale Smith sa v mnohých momentoch od predlohy nepríjemne vzdialil. Nepríjemne preto, že každá zmena bola jednoznačne k horšiemu.

Už samotný román bol v žánri science fiction ukotvený pomerne voľne, ale autorka aspoň nešla do detailov, ktoré by celkový dojem výrazne nabúravali. Príbehu dominovala téma osobných obetí pre vedeckú, či výskumnú kariéru, čo je niečo, čo oboch hrdinov príbehu spája. Vo filme je to však výrazne posunuté len do roviny odlúčenia od rodiny a jej nevyhnutnej straty. To samozrejme nemusí byť samo o sebe problém.

Príbeh filmu sa začína odohrávať asi dva týždne po nešpecifikovanej katastrofe, o ktorej vieme len to, že spôsobila vysokú radiáciu, ktorá postupne zasiahne celú Zem a zabije všetko živé. To je už prvý výrazný vklad scenáristu. V knihe je to „len“ o prerušení všetkej komunikácie a hrdinovia a ani čitatelia sa vôbec nedozvedia, o čo vlastne ide. Filmoví hrdinovia síce tiež viac nevedia, ale koniec ľudstva je nevyhnutný a nič s tým nemôžu urobiť. Ako je možné v tomto nájsť nádej? Ďalší odstavec už nevyhnutne bude obsahovať spoilery.

Smith si pomohol tým, že jeden z hrdinov, Augustine (George Clooney), ešte v mladosti objavil nový mesiac Jupitera a to dokonca taký, ktorý má atmosféru a celkové podmienky vhodné na osídlenie ľuďmi. Druhá hrdinka, Sully (Felicity Jones), sa práve z tohto mesiaca vracia na Zem ako súčasť prvej výpravy. Hneď za nimi mala nasledovať kolonizačná loď, ale tej sa zjavne nepodarí včas odísť, čo je samo o sebe divné. Záchranu a nádej pre ľudstvo tak budú predstavovať len Sully, jej manžel a kolega Adewole (David Oyelowo) a ich budúce dieťa, ktorí sa ako jediní z posádky rozhodnú vrátiť. Ak v tomto bode chceme film zhodnotiť v rámci jeho žánru, tak z toho The Midnight Sky vyjde priam katastrofálne. Lebo ak sa nad tým trochu zamyslíte, zmysel nedáva vlastne vôbec nič. Chýba aj akákoľvek originalita, či podnetné myšlienky.

Späť však k príbehu a jeho hrdinom. Obaja udalosti príliš silne neprežívajú. Sully a jej kolegovia-astronauti sú samozrejme trénovaní na to, aby vedeli zachovať pokoj aj v kritických situáciách. Augustine je zas dlhodobo odtrhnutý od zvyšku ľudstva a kvôli rakovine mu veľa času už neostávalo ani pred katastrofou. Kniha v tomto zjavne nie je iná, ale tam aspoň hrdinovia nevedia, že prežívajú definitívny zánik ľudstva. Vo filme to pôsobí až nepatrične a najmä sa tak z neho vytratilo akékoľvek napätie.

Nanešťastie, pridáva sa k tomu aj častý pocit nudy. Od úplného prúseru snímku zachraňujú len George Clooney a Felicity Jones, ktorí podávajú dobré herecké výkony a vďaka ktorým sa film dá bez väčších problémov pozerať aj dopozerať. Ani oni však vďaka slabému scenáru nemajú šancu vytiahnuť film z roviny ako-tak príjemného zabitia voľného času.

---