The Shadow in My Eye
Naturalistické vyobrazenie historickej tragédie

Vojna je svinstvo – o tom netreba debatovať. Vidieť to môžeme aj v súčasnosti. Zatiaľ, čo dnes podlý ruský štát ničí Ukrajinu a bez zábran vraždí jej obyvateľov, vo filme The Shadow in My Eye sa presúvame na koniec druhej svetovej vojny.

Dánsko, rok 1945. Británia sa konečne rozhodla pomôcť miestnemu hnutiu odporu v boji s nacistami a ich kolaborantami. RAF, britské kráľovské letectvo, uskutoční bombardovanie malého no významného cieľa – budovy HIPO, teda nacistickej centrály v Kodani. Stane sa však niečo, čo sa nemalo a popri zamýšľanom cieli je ťažko zasiahnutá aj francúzska cirkevná škola. Výsledok je extrémne tristný: 19 mŕtvych dospelých a 86 usmrtených detí.

História je plná temných úsekov a vojna nepozná zľutovanie, a tak je len adekvátne, že sa režisér a scenárista v jednej osobe Ole Bornedal (Nattevagten, 1994) rozhodol k tvorbe snímky pristúpiť prizmou naturalizmu: kamera tu neuhýba pred telami prevŕtanými guľkami ani bitím zajatého člena odboja. Nič sa neprikrášľuje.

A hoci je dielo ako celok enormne emočne nabité, musím osobitne vyzdvihnúť úvod a záver. Na začiatku dostávame koláž, v ktorej sa strieda ručná a statická kamera, pričom zvuková stopa z jednej časti zasahuje a prekrýva audio v druhej. To dodáva scéne výrazne zapamätateľný charakter vyšperkovaný náhlym zlomom, keď vojna a smrť vyceria svoje obludné tesáky.

Záverom potom myslím celú finálnu polhodinu, v ktorej sa tvorcovia ani nemusia snažiť. Stačí postaviť kameru (ktorá sa miestami v rámci scény na jeden záber skláňa do strán, čím prispieva k chaosu a vypätosti zobrazenej situácie) a nechať obraz hovoriť za seba. Budete si hrýzť nechty, plytko dýchať a dúfať, že to dobre dopadne. Nedopadne. Taký je život a taká je vojna.

Bornedal a spol. poukazujú na všeobecne málo známu udalosť druhej svetovej a na fatálnu chybu Spojencov, ktorá si vyžiadala životy vyše stovky nevinných. Rozprávanie je prezentované formou koláže skrz perspektívy niekoľkých postáv: chlapec, ktorý je z vojny traumatizovaný tak, až nevie rozprávať; zbožná mníška a učiteľka vo francúzskej škole, ktorá tvárou v tvár vtedajším udalostiam zažíva krízu viery; veselé žiačky školy, ktoré sa napriek ťažkosti doby snažia zabávať a žiť; mladý člen HIPO, ktorého pre jeho spoluprácu s nacistickými organizáciami zavrhol aj vlastný otec; zajatý člen odboja, ktorého spolu s desiatkami jeho kolegov použili nacisti ako štít pre prípad leteckého útoku, ale aj samotní piloti RAF. Medzi hercami nenájdete žiadne známe tváre, no pri takomto filme to je irelevantné. Podstatné je, že svoje party stvárňujú na výbornú a pôsobia v kombinácii s námetom a technickou stránkou synergicky.

Vyčítať by sme dielu mohli horúcou ihlou zošitú milostnú linku, avšak osobne som si ju ako oddaný fanúšik kníh od spisovateľov stratenej generácie (Erich M. Remarque, Ernest Hemingway…) užil. Obdobne chválim hudbu. Klavírne tóny i osudovo znejúce sláčikové melódie sa zdajú byť na jednu stranu obohrané, na tú druhú sa do scén bezchybne hodia, keďže podtrhávajú drsnú atmosféru a tragiku situácie.

The Shadow in My Eye (v angličtine sa vyskytuje aj alternatívny názov The Bombardment, pôvodný je Skyggen i mit øje) nie je do detailu vyleštený vojnovo-historický meisterstück ako napríklad Schindlerov zoznam (Schindler’s List, 1993) alebo Pianista (The Pianist, 2002). Napriek tomu je to titul, ktorý sa bez diskusie oplatí vidieť, špeciálne vhodný pre milovníkov histórie, naturalizmu a reálií druhej svetovej vojny. Sú kúsky, ktoré by bolo dobré vidieť, a potom sú kúsky, aké by sa vidieť mali. Tento rozhodne patrí do druhej menovanej kategórie

---