The Two Popes
Ambiciózny príbeh o výmene na Petrovom stolci

Pamätáte si na ten moment, keď pápež Benedikt XVI. oznámil svoju rezignáciu? Jedna z najšokujúcejších chvíľ katolíckej cirkvi v posledných rokoch dostala svoje filmové spracovanie. Chytil sa ho streamovací gigant Netflix a veľa si od neho sľubuje.

The Two Popes (v češtine Dva papežové) je drámou, ktorá prináša víziu scenáristu Anthonyho McCartena o tom, ako mohli vyzerať rozhovory medzi pápežom Benediktom XVI. a jeho nástupcom, kardinálom Jorgem Mariom Bergogliom. Úvod filmu nás ešte predtým privádza k momentom zvolenia kardinála Ratzingera, teda neskôr Benedikta XVI. (Anthony Hopkins) za hlavu katolíckej cirkvi. Už vtedy však poznávame aj jeho nástupcu, argentínskeho kardinála Bergoglia (Jonathan Pryce). Ten pôvodne prichádza za pápežom so žiadosťou o odobrenie odchodu do dôchodku. To sa však nestretne s pochopením, neskôr sa ukáže prečo. Dosluhujúci pápež má totiž s Bergogliom väčšie plány, ako je riadenie malej farnosti kdesi na vidieku.

Film sa chváli tým, že je inšpirovaný skutočnými udalosťami. To je rozhodne pravda, „striedanie“ pápežov sa svojho času skutočne odohralo, sedia aj mnohé historické fakty či dokonca výsledky futbalových zápasov vo filme. Inak však ide o fikciu vytvorenú scenáristom, ktorý stál okrem iného aj za Bohemian Rhapsody či Teóriou všetkého.

McCarten viackrát potvrdil, že v konverzáciách je majstrom a v prípade Two Popes je to znova kvalitne odvedená práca. Nejde pritom len o nudné rozhovory dvoch mužov, ktorí svoj život zasvätili Bohu. Jednotlivé repliky so sebou okrem vznešených myšlienok nesú aj nadhľad, iróniu, humor, konfrontáciu dvoch spojených a rozdielnych svetov a mnoho iného. Autor si však je vedomý, že v téme nemôže príliš „uletieť“, rozhovory sú preto prirodzené, ľudské, pôsobia uveriteľne. Najmä v nich tkvie sila filmu.

Herecké obsadenie dvoch hlavných hrdinov bolo, dá sa povedať, „tutovkou“. Kvalitne zahraté postavy pápežov budú s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou ocenené nomináciou na Oscara. Prejavy Hopkinsa aj Prycea v minimalistických gestách, mimike či správne vyslovených slovách precízne dotvárajú charaktery oboch hlavných hrdinov. V konverzačnej dráme ako je táto, rozhodne vítané plus.

Okrem humoru, ktorý dej odľahčuje, sa divák dočká aj niekoľkých prekvapivých momentov. Ostatne, aj samotné dobrovoľné skončenie pontifikátu Benedikta bolo veľkým prekvapením, keďže pôsobenie pápežov sa zväčša končí ich smrťou. Smrťou však nekončia napríklad epizódy Komisára Rexa, góly argentínskej reprezentácie či kombinácie pizze a fanty. Áno, aj toho sa vo filme dočkáme. Inak vedľajšie postavy nemajú veľký priestor, čo je úplne logické.

Za chybu tvorcov považujem snahu príliš veľkého náhľadu do minulosti pápeža Františka. Flashbacky možno majú svoje opodstatnenie, ich početnosť, ako aj dĺžka, však naťahujú film. Zbytočne. Zniesli by radikálnejší strih, prípadne aspoň preriedenie ich počtu. Navyše, pohľady do minulosti vidíme len z pohľadu Františka. Aj to umocňuje akúsi čiernobielu predstavu sveta pápežov. Benedikt sa zdá byť len ten zlý, František má byť jednoznačne kladnou postavou. Tvorcovia k tomuto vlastne ani nedávajú priestor na akúkoľvek polemiku. Mnohokrát sa pritom hlavné postavy odvolávajú na to, že človek nie je dokonalý, všetci robíme chyby a aj ten najsvätejší človek v živote robí chyby. Prílišná polarizácia oboch hlavných postáv môže celkovému dojmu trochu uškodiť.

Z obsahového hľadiska ešte treba pochváliť umné udávanie tempa, ako aj vážnosti a humoru. Z filmu navyše srší ľudskosť. Za zmienku stojí aj mimoriadne pohľadná vizuálna časť. Vynikajúco sú zvládnuté scény v interiéroch aj exteriéroch, podmanivé pohľady na záhrady v letnom sídle pápežov striedajú zaujímavé pohľady do chrámov Vatikánu, aby ich o chvíľu vystriedalo predmestie chudobného argentínskeho mesta.

Oceňujem, že sa The Two Popes príliš nezaoberá dennou rutinou pápeža, ak sa tak deje, tak len (v neraz vtipných) náznakoch. Plusom je aj dopĺňanie dobových faktov pomocou ústrižkov z televíznych spravodajstiev v rôznych jazykoch. Na svoje si prídu ľudia, ktorí, rovnako ako pápež František, milujú futbal. Čo mi vadilo (či skôr ma prekvapilo) je priveľké množstvo alkoholu. Víno je, zdá sa, obľúbeným nápojom kardinálov. Aspoň tak hovorí scenár.

Bez ohľadu na to, či ste alebo nie ste veriaci, prípadne či ste katolík a uznávate pápeža ako autoritu, alebo nie, tento film vám môže veľa dať. Pre všetkých môžu byť myšlienky v ňom inšpiratívne a zaujímavé, príbeh je totiž o Bohu aj o človeku, o smútku a radosti, o chybách aj veľkých víťazstvách. Skromne odhadujem, že práve tých víťazstiev ešte snímka utŕži viacero. Nielen vďaka Beatles, Komisárovi Rexovi či oreganu, ktoré sa v príbehu o dvoch pápežoch vyskytnú.

P.S.: Dajte šancu aj titulkom. Sľubujem minimálne úsmev na tvári.

---