The Wonder
Zázrak alebo podvod?

Florence Pugh v úlohe zdravotnej sestričky pozorujúcej zdanlivý zázrak. Tak sa dá zhrnúť opis snímky The Wonder zo stajne Netflix. Dej je zasadený do 19. storočia, situovaný do írskych vresovísk. Obdobné zasadenia a hru s teologickými motívmi sme mohli sledovať napr. v The Apostle (r. 2018) Garetha Evansa. A rovnako ako u jeho kúsku aj kvality The Wonder sprevádzajú rozpaky.

Lib (Florence Pugh), anglická sestrička, bola najatá na prácu na susednom smaragdovom ostrove. Na odľahlú írsku vysočinu ju povolal výbor drobného mesta. Jej úloha: pozorovať a nezasahovať do hladovky mladej dievčiny, ktorej štvormesačná prestávka od stravy sa vzpiera rozumu. Jej cieľ: určiť na základe pozorovania, či stravu prijíma tajne alebo sú jej tvrdenia o kŕmení sa výlučne „nebeskou mannou“ autentické.

Viera verzus rozum. Duchovno verzus veda. Zdravie dieťaťa verzus túžba po senzácii. Toľko zaujímavých motívov… a tak tristne nevyťažených. Kým úvodná expozičná štvrťhodinka navodí mysterióznu atmosféru a ďalších asi 15 minút ju trpezlivo prehlbuje, zvyšok snímky túto snahu zrádza.

Režisér Sebastián Lelio, ktorý spolupracoval aj na scenári, sa až príliš zameriava na formu. Z tohto dôvodu je výprava patrične úchvatná. Až na kríky vresov nahé kopce a pahorky Írskeho ostrova nadchnú vždy. Dupľovane to potom platí pri zasadení do viktoriánskych čias.

Inak to nie je ani pri hudobnej stope. Kompozície Matthewa Herberta spoľahlivo plnia funkciu nosných trámov nepokoja a podprahových obáv, aké prináša daná záhada. Často počujeme vysoké tóny, ktoré akoby vzdialene pripomínali zvuky veľrýb. Takto opisne to možno znie smiešne, v kooperácii s obrazom to však vyznie značne odlišne.

Kamera si udržuje konzistentnú prehľadnosť. Takto všedné snímanie je väčšinou najlepšou voľbou pre komornejšie, vážnejšie tituly. Dáva vyniknúť spomínanej atmosfére. Ako vravím – forma je viac než v poriadku. Ide v podstate o najjasnejší klad.

Pugh ma osobne ako herečka ešte nikdy nepresvedčila o svojej veľkoleposti. Nie je tomu inak ani v The Wonder. Treba povedať, že to tentokrát nie jej vinou. V rámci možností predvádza uveriteľný výkon sprvu nechápavej, neskôr zhrozenej, a napokon odhodlanej ženy. Jej vlastná útrpná minulosť dodáva charakteru hĺbku, ktorú skrz mimický minimalizmus predá Pugh bez komplikácií. Problémom je, že scenár jej markantne zväzuje ruky a lepí ústa.

Dialógy, tie sú zhubou filmu. Vzhľadom na riedkosť diania je The Wonder pridlhý (108 min.). Chce to skrátenie pokojne aj o polhodinu. Dostali by sme kompaktný, hutnejší dobový kúsok. Takto nevyniknú vyššie spomenuté body konfliktu. Postavy sa točia v kruhu, rozhovory Lib so skúmaným dievčaťom dej nikam neposúvajú. Nie sú tu prezentované otázky, ktoré by diváka zaujali a obohatili matériu diela.

Nepomáha ani ignorancia takmer všetkých vedľajších postáv. Krčmár, ostatné deti v dome, členovia mestského výboru – tieto persóny mohli byť použité ako hýbatelia príbehu. Jedine doktor a novinár nie sú plochou výplňou, majú väčší priestor. No kým práca s prvým z nich je v poriadku (postava má svoju identitu), novinár je tu najhorším aktérom. Jeho vzťah voči hlavnej protagonistke šuští papierom; vyznieva nasilu.

Nasilu a zbytočné je aj rámcovanie do určitej akoby artovej podoby. Nefunguje, skôr spadá do kategórie „pseudo-art“.

The Wonder disponuje zaujímavým príbehom s bohatými motívmi. Hlavná hviezda nesklame, a nesklame ani špičková scénografia. Problémom je všetko ostatné, a síce to, čo by malo byť pre tvorcov prioritou: obsahová stránka. Umelo naťahovaná hlavná linka, tupé dialógy, minimálna vyťaženosť ústredného konfliktu, absencia hodnotného zapojenia vedľajších postáv.

Pod taktovkou iného režiséra, ako aj s výmenou scenáristov by z dobovej mysterióznej drámy niečo mohlo byť. Neviem, nakoľko je možné dávať neduhy za vinu knižnej predlohe Emmy Donoghue. Nečítal som ju. Videl som len výsledný celuloidový produkt, ktorý môžem odporučiť prinajlepšom fanúšikom viktoriánskych čias, ostrovnej scenérie a… a to je asi tak všetko. Ostatní nech si radšej dajú ten The Apostle.