Thelma
Láska a túžba proti strachu a tajomstvu

Thelma je štvrtou celovečernou snímkou nórskeho režiséra Joachima Triera, ktorý mal špeciálnu sekciu na tohtoročnom filmovom festivale Cinematik. Tento film však bojoval v súťaži o najlepší hraný film. Okrem toho bola Thelma Nórmi vybraná, aby na 90. ročníku Oscarov bojovala v sekcii o najlepší cudzojazyčný film. Do finálovej päťky sa však nedostala.

Film sa sústredí na mladé dievča (Thelmu), ktoré sa práve presťahovalo zo samoty v lone prírody do Osla, kam prišlo študovať na univerzitu. Klasický príbeh strachu a zvedavosti z neznámeho Trier servíruje pomaly, ale precízne. Silnou stránkou sú fantastické herecké výkony (Elli Harboe), podmanivá hudba a scenár, ktorý ponúka presne toľko, koľko príbeh v danom momente potrebuje.

Thelma sa cíti vo veľkomeste celkom stratená, keďže pochádza z extrémne náboženského prostredia – nepije alkohol, chodí do kostola a dennodenne telefonuje s rodičmi, ktorí chcú mať aj na diaľku prehľad o každom jej kroku. Nadväzovanie priateľstiev teda nie je pre ňu jednoduché v porovnaní s uvoľnenejšími rovesníkmi. Dramatickosť začne naberať na obrátkach v momente, keď Thelma dostane tzv. neepileptický záchvat. Vyľakaná a opustená, tak spoznávame hlavnú protagonistku. Avšak to je len začiatok.

Hlavná hrdinka sa spriatelí so sympatickou Anjou, s ktorou si rozumie aj napriek markantným rozdielom vo výchove. Trier opäť pracuje vo svojom filme s problémom zaradiť sa, identitou a sebaakceptovaním. Priateľstvo hlavných hrdiniek totiž prerastá do lásky, s čím Thelma prichádza do obrovského vnútorného konfliktu. Na pozadí príbehu o strápenej mysli dievčaťa sa však odohráva niečo metafyzické – okolo Thelmy sa dejú paranormálne javy spojené s jej záchvatmi, ktoré nedokáže vysvetliť ona, ani jej okolie.

Snímka precízne pumpuje do diváka dávky nepokoja. Stiera hranice medzi fikciou a realitou, nič nie je tak ako sa zdá, a práve to otvára nový rozmer, keď nemožno predpovedať ďalší vývoj. Ostáva len ticho sedieť a čakať. Príbeh postupne otvára svoje tajomstvá, čo má za následok, že Thelma sa vracia do bezpečného prostredia – domov k rodičom. Skvele vystavanými komplexnými scénami tak postupne opúšťame limity sociálnej drámy či jednoduchého hororu.

Inšpirácia filmom Carrie je očividná. Paradoxne to však beriem ako výhodu, aj napriek mojej nechuti k remakom či vykrádačkám. Thelma funguje výborne na metaforickej rovine – dotýka sa silných tém ako sebeckosť lásky či sila túžby. Carrie teda beriem skôr ako odrazový mostík. Aj napriek viacerým podobnostiam si Thelma razí vlastnú cestu. Možno na prvý pohľad je Thelma „len“ vyšším štandardom modernej severskej kinematografie, kde sa napätie dá krájať a absolútne nič vo filme nepôsobí nútene.

Avšak Thelma má predsa len niečo naviac. Trier extrémne dobre v tejto snímke zvláda vytvorenie emocionálneho kontaktu s hlavnou hrdinkou. Film veľmi pomaly odkrýva všetko, čo skrýva pod pomerne jednoduchou formou. Práve to je dôvodom, prečo postupným smerovaním k záveru pôsobí vznešene a pritom tak skromne. Spočiatku jednoduchý, no pritom geniálny – ako aj samotná Thelma. Diváka priková do sedačky strhujúcou atmosférou, prinúti premýšľať a utkvie v pamäti.

Záver nedáva jednoznačnú bodku za príbehom a nedáva divákovi uspokojivé vyvrcholenie. Na prvý pohľad síce pôsobí katarticky, no len do momentu, kým o ňom nezačnete premýšľať viac a viac. Práve o tom to je. Thelma nie je len horor o superschopnostiach, nie je len queer film o úzkosti z coming outu či túžbe po sociálnej akceptácii. Je tým, čím chcete, aby bol. Masterpiece!

---