Thor: Ragnarok
Popkorn pre dušu

Už dva týždne k nám spoza hraníc dolieha vzrušený šum okolo najnovšieho Thora. Môžem dosvedčiť, že oprávnene. Jedným dychom treba dodať, že najnovší prírastok do Marvel Cinematic univerza je najmä vynikajúcou zábavou, entertainment ako sa patrí, popkorn pre dušu.

To mediálne haló je azda o to väčšie a významnejšie, že predchádzajúce dva filmy venované Thorovi boli skôr v nemilosti. Z radu vytŕčali ako tie, ktoré sklamali – čierne ovce a hanba v zozname marveláckych komiks-filmov, ktoré pravidelne žnú divácky aj finančný úspech.

Postava boha hromu a bleskov predtým lákala tvorcov (predvídateľne) k temnej, upršanej a ťaživej atmosfére. V kombinácii s tuctovou a otravnou romantickou líniou to skrátka nemalo ďaleko od utrpenia. Jeho sólo filmy vyznievali o to horšie, že v odľahčenejších Avengeroch bol Thor v podaní Chrisa Hemswortha zrazu zábavný a sympatický.

Za pozitívnou odozvou je zmena prístupu, a to scenáristická aj režijná. Scenár nadelil fór každých niekoľko minút (mnohé veľmi vydarené), produkcia  zas našla neokukaného novozélandského režiséra. Taika Waititi je známy najmä vďaka seriálom Flight of the Conchords a The Inbetweeners, ale aj vďaka zopár celovečerákom vychýreným pre svoju nehoráznu zábavnosť.

Na ten náš (konzervatívny) trh sa však komédie nakupujú stále najmä podľa hercov a nie podľa kvality, takže sa netreba diviť, ak ste o ňom ešte nechyrovali. Thorovi prepožičal sviežosť a neprepásol ani jednu príležitosť na vtip, ktorú scenár ponúkal. Boh hromu, jeho veličenstvo Thor, sa zrazu trápne mrví v spoločnosti príťažlivej (a staršej) Valkýry ako nesmelý pubertiak (Tessa Thomson vraj nastolila nový štandard ženských superhrdiniek, reakciu kvázi-feministickej Wonder Woman sa nám do uzávierky získať nepodarilo). A my sa bavíme nie preto, že je to univerzálne vtipné, ale preto, že sme to skrátka nečakali.

A bavíme sa aj na etude s Dr. Strange, ktorý bez námahy zneistí mocného boha hromu a spacifikuje Lokiho; bavíme sa na patetickom asgardskom divadielku, v ktorom si hlavnú rolu strihne Hemsworthov starší brat, Matt Damon a Sam Neill; na Jeffovi Goldblumovi, ktorý je retro sám osebe; bavíme sa aj na priateľskej, hoc menej bystrej hore kamenia, s ktorou sa Thor spriatelí v zákulisí gladiátorských zápasov a ktorej prepožičal svoj hlas aj s poriadnym prízvukom práve režisér Taika Waititi.

Čaro nečakaného je presne tým, vďaka čomu väčšina humoru v treťom Thorovi funguje tak dobre. Navyše, režisér ho udržal na uzde, takže vtipy a komika nedusia príbeh. Hej, aj príbeh to má. Treba zachrániť svet, tentoraz ten božský a spolu s ním aj pospolitý asgardský ľud. Vyjde totiž najavo, že Thor a Loki majú staršiu sestru, bohyňu smrti. Tá sa vracia na Asgard plná hnevu a túžby po pomste, smrti a dobýjaní ďalších svetov. Komu sa nepáči, ten nech sa prace – poznáte to z iných filmov, len si k tomu pridajte Cate Blanchett, ktorá sa zjavne dobre baví.

Príbeh je také superhrdinské klišé, ale veď iné sme ani nečakali a podstatnejšie než dej je beztak to, ako sa vyrozpráva. Nuž a film sa s divákom familiárne mazná, okato ho naťahuje a pohráva sa so zlosyneckým gýčom, ktorým spolu s hudbou a grafikou odkazuje na filmy 80. a 90. rokov. Thor: Ragnarok vďaka tomu pôsobí, akoby vznikol z čistej oddanosti divákom, vôbec nie vypočítavo, ale úprimne a hravo.

Ide o poriadny úspech. Inak sa to v dobe sériových filmov a rôznych prepojených vesmírov plánovaných na desaťročia vopred ani nazvať nedá. No obávam sa tiež, že ide o úspech ojedinelý, založený na momente prekvapenia. Divák bude chcieť, samozrejme, viac a tentoraz je latka vyššie. Oveľa vyššie.

---