Tiché miesto
Nehlučná a desivá jednohubka

Rozpočet najnovšieho filmového pokusu Johna Krasinskiho bol údajne okolo 20 miliónov dolárov. No a kým kiná rozobrala partia Avengerov, v USA chodili ľudia do kina hlavne na tento horor. A po mesiaci došiel tento ambiciózny a nehlučný projekt aj k nám. Aké je Tiché miesto?

No, okrem toho, že tiché, je aj poriadne tmavé. A postapokalyptické. Film prenáša diváka do budúcnosti, v ktorej je každé slovo doslova prehnaným luxusom. Zem je posiata zvláštnymi bytosťami (tvorcovia nám nedajú odpoveď na nepoloženú otázku o ich pôvode), ktoré sa dostávajú k svojej potrave vtedy, keď (ktosi alebo čosi) vydáva zvuky. Rodinka hlavných hrdinov (mužský hlavný hrdina John Krasinski je zároveň scenárista aj režisér) prežíva vďaka dômyselnému systému, ktorý v ich príbytku a jeho blízkom okolí zabezpečuje čo najväčšiu elimináciu zvuku. Doma sú dokonca „utíšené“ aj kocky do spoločenskej hry Monopoly. Vonku sa zasa chodí výhradne po cestách, na ktorých je piesok. Komunikáciu rodine paradoxne uľahčuje aj fakt, že dcéra je hluchonemá a preto sú rozhovory bez slov bežnou praxou.

Úvod filmu nás hodí priamo do víru udalostí a ukazuje stratu najmladšieho člena rodiny. Hneď v prvých minútach sme tak jednoduchou, ale jasnou cestou postavení pred problém. Tvorcovia nič viac o povahe príšer okupujúcich našu planétu nevysvetľujú, zrejme to však nie je potrebné. Škoda však, že neponúknu aspoň informáciu o ich pôvode, prípadne aspoň pár krátkych pohľadov do minulosti, aby bolo zvedavému divákovi jasné, ako to celé začalo.

Narozdiel od hororov, v ktorých o monštrách tušíme maximálne v siluetách, v tomto sa vražedné čudo zjaví v plnej kráse. Ostrieľanému fanúšikovi možno jeho výzor pripomenie príšeru z iných desivých filmov či seriálov. Mne osobne prišla až podozrivá podoba so strašidlom zo seriálu Stranger Things.

Hlavná zápletka sa zdá byť na takmer hodinu a pol trvajúci film malá, pri žánri psychologického hororu však vieme prižmúriť oko. Rodina je po strate syna v radostnom očakávaní. Pôrod sa však, ako iste vieme, nezaobíde bez zvukov. No a, skúste vysvetliť malému bábätku, že plakať sa nesmie, lebo si poňho príde bubák…

Skľučujúci pocit vytvára okrem hlavného námetu, tmy a ticha aj minimum postáv na plátne. Človek im fandí, pretože vlastne inak nemá komu. A vie, že by si to s nimi nechcel vymeniť. Herecké výkony v dusnej atmosfére pritom dávajú filmu väčšie grády a autentickosť – a to až tak, že si vlastne to majstrovské herectvo nevšimnete. Vyniká každá postava, oceniť sa dajú detskí herci, trojjediný Krasinski aj jeho manželka Emily Blunt, ktorej uveríte každú jednu (tichú) emóciu.

Čo si však zrejme všimnete, sú desiatky filmových aj nefilmových klišé, ktorým sa tvorcovia nevyhli. Neobstoja ani logické chyby, ktoré nás nútia pýtať sa tvorcov, prečo je to tak. Ale, ako sme už spomenuli vyššie, nič viac vám nepovedia. Jednoducho sa to deje a ty, divák, nalož si s tým ako chceš. Škoda len, že bolestivo málo informácií je v tomto prípade miesto premysleného ťahu skôr akousi snahou zjednodušiť si rozprávanie príbehu.

Tiché miesto zároveň funguje aj ako reflexia na komunikáciu v modernom svete. Na prejavovanie emócií a ich priechod, ktorý hrdinom nie je umožnený, keďže sa nemôžu ani poriadne vyplakať. Na podstatu rodiny a jej postavenie v hodnotovom rebríčku. A v neposlednom rade ako odkaz na prírodu, ku ktorej sa ľudia neustále vracajú.

Vo vzduchu visí otázka možného pokračovania, ktoré by možno naznačoval záver filmu. Ten si však veľa chvály nezaslúži, jeho podstatná časť visela vo vzduchu poriadne dlho a to, čo v záverečnej scéne robí Emily Blunt… no, nebudem prezrádzať, jednoducho, bol to úlet, ktorý trochu pokazil dojem z inak slušne vymysleného príbehu.

Tiché miesto prekvapilo, malo však svoje muchy. Na záver jedna zaujímavosť – herečka, ktorá hrá postavu hluchonemej dcéry, je hluchonemá aj v skutočnosti.

---